Len tak si vyrazíš
niekam do centra
túlaš sa obchodmi
prezeráš výklady
vyvolávaš kde-komu
a hľadáš známe tváre
s ktorými by si zakotvil...
No ako na truc
nikoho nestretneš
a tak kráčaš ďalej, stále sám
s myšlienkou, že sa aspoň prejdeš
a spravíš si menšiu zachádzku
cez váš parčík
cez lesík
či neďalekú lúku...
Potom si na chvíľu pomyslíš
že to bola chyba
a mal si ísť hneď domov
Ale už si si zašiel ďaleko
a tak sa nechceš vracať...
Naopak, pridáš do kroku
aby si bol doma
čo najskôr
Rezkou chôdzou prechádzaš
pod konármi stromov
plných žltých listov
a zrazu ti napadne
že je jeseň
a ani si nezbadal
kedy to celé začalo...
Kedy lastovičky vyleteli z hniezd
a odleteli do afrických krajín...
kedy sa začalo chodiť do školy...
kedy začali umierať listy...
Máš pocit, akoby ťa volali
a akoby ti každý ten jeden
starček či starenka
chceli niečo povedať...
No ty si v tej chvíli spomenieš
že máš v taške MP3
a rýchlo ho vyberieš
aby si nepočul ich hlas...
nevidel ich smrť...
a nemusel myslieť...
A potom už všetko záleží
na tom
či máš odvahu
či si otvorený zmenám
a pripravený na kontakt...
... alebo ešte nie
a túžiš naozaj radšej ujsť
Nič nepočuť, nevidieť, nevedieť...
Možno si strčíš slúchatká do uší
oči uprieš na cestu
kamsi do neznáma
a nohám určíš tempo
aby vyrazili vpred
lebo v duši cítiš zvláštny tlak
ktorý vyvoláva zmätok
a ty zmätok neznášaš..!
Možno však predsa len zostaneš
na chvíľu zastaneš
a zahľadíš sa na tú smutnú krásu
ktorá tu s tebou žila od jari
a dávala ti toľko sily a odvahy
že si mal chuť pohnúť vesmírom
a obrátiť ho hore nohami...
Alebo možno by si aj zostal
a s úžasom sledoval ich tichý boj
ale nie teraz a nie dnes...
keď cítiš, že nemáš síl
lebo rovnako ťažký boj
sa odohráva i v tebe...
Napriek tomu
sa možno predsa len odhodláš
schovať svoj MP3 do tašky
a vydať sa prírode napospas
Nech ona rozhodne
či ťa príjme, či odsúdi...
Vidíš ako listy
krúžia nad tebou
vyzdvihnuté vánkom dovysoka
a ako končí ich púť
keď dopadnú
na zaprášenú zem
pod nohy známych a neznámych
ktorým napadne to isté, čo tebe...
ktorí budú tiež váhať
a budú sa musieť rozhodnúť
či ich pohladia aspoň pohľadom
alebo prehliadnu a pošliapu...
zaslepení dennou rutinou
a ohlušení hudbou
ktorá im už nič nedáva...
Vidíš a vieš však aj to
že hoci každý list postupne
umiera a padá...
stromu to neublíži
strom prežije
A na jar zakvitne
ďalšími lístkami
novými a zelenými
ktoré ťa opäť potešia
a pohladia po tvári
keď budeš popod ne prechádzať
cestou do mesta i domov...
Tak čo, už sa tešíš?!
Mal by si sa
pretože po jeseni a zime
vždy príde nová jar
a s ňou i nová chuť
bojovať a žiť...
