Stalo sa to 15. júla 2008, čiže celkom nedávno, čo som sa s mojou babkou na tento deň dohodla, že s ňou pôjdem ako doprovod do našej nitrianskej nemocnice na operáciu jej šedého zákalu.
Moja 71 ročná babka sa v Nitre síce ako- tak vyzná, ale keďže predsa len nie je priamo odtiaľto, na laserovej operácii oka v novej nemocničnej budove ešte nebola a ani netušila, ako tento jej zákrok dopadne, rozhodla sa požiadať ma, či by som jej na tento deň nechcela robiť morálnu podporu. Takto to síce nepovedala, ale takto to asi myslela... A ja, ako jej druhá najstaršia a v tom čase časovo najdostupnejšia vnučka, som nemala prečo odmietnuť. Naopak, - vcelku nadšene som jej svoju pomoc prisľúbila a tešila sa na zaujímavý deň.
Problém mi robilo iba skoré ranné vstávanie, keďže som babku musela prísť čakať na autobusovú stanicu v ešte pomerne dosť skoré ráno. Jej autobus (z neďalekej dediny) prišiel na chlp presne, takže som predpokladala, že aj babka bude s priebehom času a situácie spokojná. Zo začiatku, hneď po tom ako sme sa zvítali, takou aj vyzerala byť, no už po chodníku od stanice smerom ku Kalvárii nahodila so svojou ortopedickou palicou priam závodné tempo, ktoré by ešte neváhala zvýšiť, keby som ju neuistila, že sa nemusíme nikam ponáhľať, pretože všetko v pohode stíhame. Na čas sa teda upokojila a svoje tempo zmiernila. Keď nás však pri priechode pre chodcov nechcelo nechať prejsť žiadne z rútiacich sa áut (čo nás trochu iritovalo), začala mať dojem, že sme sa už moc zdržali a musíme si švihnúť. Vyslovila predo mnou svoju obavu, že si nie je istá, či by v ambulancii nemala byť už aspoň o pol hodinky skôr, keďže pred tou operáciou možno bude musieť podstúpiť ešte aj nejaké tie predoperačné vyšetrenia...
O tejto skutočnosti som síce dopredu neuvažovala a ani s ňou nerátala, ale keďže som babku chcela ušeriť od zbytočného stresu a naháňania sa, povedala som jej, že tak či tak máme na všetko ešte dosť času a nemá sa čoho báť. Na to sa mi babka úprimne priznala, že to je práve to, čo nesedí, pretože ona už raz zažila ako ju zdravotná sestra vyhrešila za neskorý príchod na objednané vyšetrenia a preto sa odteraz bojí meškať čo i len minútu. Dôvod jej nervozity som už teda zistila a chápajúc sa jej snažila čas do operácie čo najviac spríjemniť. Rozprávala som jej o tom, čo som za posledné dni robila a ako som si hľadala novú prácu a ani sme sa nenazdali, už sme boli pred hlavným vchodom do novej nemocničnej budovy. Pridržala som babke ťažko sa otvárajúce presklené dvere, za ktorými sme sa ocitli v pokojnom chladnom prítmí s vývesnou tabuľou.
Kým babka si prehľadávala celý obsah kabelky, aby našla odporúčanie od svojho praktického lekára, ja som jej robila vešiak, na ktorý postupne odkladala svoju palicu, kabát a všetky prezrené lekárske správy, odporúčania a dosiaľ nevybrané recepty na lieky. Pritom som podozrivo škúlila na vývesnú tabuľu, kde boli uvedené až dve očné ambulancie - jedna na prízemí a jedna na piatom poschodí. Keď babka konečne našla ten správny lístok (ktorý mala mimochodom v úplne inej priehradke ako všetky ostatné dokumenty :)), zistila som, že na ňom nestojí presné číslo dverí, do ktorých máme ísť, ale len meno očného lekára, ku ktorému sa máme hlásiť, popis choroby a druh operácie, ktorá sa má podstúpiť - Laser.
Po rozhovore s babkou, ktorej jej praktický doktor nedávno tvrdil, že tá jej ambulancia je určite na prízemí, začali sme sa obzerať po dverách na prízemí (na ktorom sme sa nachádzali), aby sme dané očné oddelenie našli. Mysleli sme, že to nebude problém, ale ako sa onedlho ukázalo, keď sme meno daného doktora na ŽIADNYCH dverách nenašli, všetci ľudia čakajúci pred očným, nás zdvorilo a súcitne odkazovali na piate poschodie. Vraj tam ten laser asi je, ale tu určite nie..!
A tak sme sa nemocničným výťahom vybrali na to piate poschodie. Pred vstupom do tej malej pohybujúcej sa kobky, som babke, samozrejme, zase podržala dvere, aby doň, i s tou palicou, mohla bez problémov nastúpiť. To bolo posledný krát, čo sa pred operáciou ešte ako-tak usmiala. Zrejme ju už dosť znervózňoval fakt, že sme to laserove oddelenie ešte stále nenašli a tak si ani neuvedomila, že na každom poschodí, na ktorom sa náš výťah zastavil, sa úplne nežeľateľne chystá vystúpiť. Hoci nerada, musela som jej, ten jej plán vystúpiť, asi trikrát prekaziť. Až na piatom poschodí, kde sme z výťahu konečne vystúpili, si s úľavou vydýchla. Výťahy totiž nikdy moc "nemusela", a pokiaľ vyslovene nepotrebovala, radšej išla vždy pešo. Po schodoch... Teraz sme však na vysokohorskú turistiku nemali až tak veľa času a tak sme zvolili predsa len o niečo rýchlejší spôsob.
Len čo sme vstúpili do čakárne očného oddelenia, moja babka sa hneď prihovorila pri okne sediacej pani s otázkou, ako to tu prebieha, či sa dlho čaká a či sa nebojí operácie. Pani jej s úsmevom odvetila, že sestrička prichádza pre papiere do čakárne sama, a čaká sa krátko, lebo operácie sa tu nerobia... Vraj "len niektoré špeciálne vyšetrenia". To sme už ústa otvorili aj my s babku, a prekvapene sme zo seba jachtali, kam teda máme ísť, keďže nás z prízemia poslali sem.
Pani rozhodne tvrdila, že PRÍZEMIE, no aby sme sa ešte raz ubezpečili, že je to naozaj tak, babka sa rozhodla dohoniť sestričku zazrenú na konci chodby, aby sa jej na to spýtala. Bolo smiešne sledovať, ako uháňa s palicou cez celú chodbu, kričí "Sestrička počkajte..." a keď ju predsa len dohoní (moja babka bola určite v mladosti športovkyňa), strčí jej nasilu do ruky svoje papiere, aby sa na ne pozrela. Sestrička, prenasledovaná babkiným nevóznym pohľadom, jej opatrne potvrdila to, čoho sa obávala. "Naozaj je ten laser na prízemí..! Musíte sa vrátiť tam..."
A tak sme znovu nastúpili do výťahu (tentoraz som už začala byť trochu nervózna aj ja) a snažili sa na dverách ešte raz skontrolovať všetky mená. Ľudia, ktorí nás tam pred chvíľou videli, sa čudovali, čo tam znovu robíme, no poradiť nám nevedeli. Babka si asi myslela, že slušne oblečený decentný muž, ktorého pred sebou uvidela, by mohol byť zamaskovaný doktor chystajúci sa jej zmiznúť za dverami a tak neváhala hneď sa ho spýtať, či nie je náhodou doktor. Ten jej, prekvapený, odpovedal, že je doktor filozofie ale nie doktor medicíny, na čo potom urýchlene zmizol za dverami pánskych toaliet. Kým babka chvíľu bezradne pozerala na privreté dvere s panáčikom hore, ja som nemohla inak, len sa tomu smiať. Našťastie ma babka nevidela, lebo vtedy sa už rozhodla hľadať na chodbe iného človeka (inú obeť :)), ktorý by jej mal pomôcť nájsť ten jej stratený LAFER. Keď som ju počula pýtať sa na laser týmto názvom, znova som nemohla inak, len sa na chvíľu úprimne zarehliť, čo si však už tentoraz na mne všimla.
"Nesmej sa, Miška! Veď už meškáme..!"vmietla mi do očí naštvane-zúfalým hlasom, keď sa ku mne, smejúcej sa, na chvíľu otočila.
"Ale babi, ukľudnite sa... Tuto ide nejaký doktor, spýtame sa jeho..!" navrhla som vystresovanej babke a netušila, ako by som ju mala upokojiť. Keď nám starší pán v bielom plášti s chladnokrvným pokojom ukázal, ako sa dostaneme "k tomu laseru", babka sa od šťastia a vďaky priam rozplývala, a možno by mu aj vybozkávala ruky, ak by medzičasom aj ten nezmizol. :))
Našťastie, tentokrát sme to konečne našli. Bolo to naozaj na prízemí v novej budove, ale išlo sa tam celkom iným vchodom, - z ľavej vonkajšej strany, o ktorej sme dovtedy ešte ani jedna nevedeli. Babka sa v strese opäť každého čakajúceho pýtala, či je tu naozaj ten Lafer a keď ľudia súhlasne prikyvovali a hromadne jej odzdravovali, netrpezlivo pokračovala chodbou ďalej a ďalej. Ja, samozrejme, vždy vedľa nej (ako možná opora), prípadne ešte za ňou (ako zabudnutý, oneskorený chvost :)).
KONEČNE, NAŠLI SME TO!!! TU STOJÍ TO MENO ČIERNE NA BIELOM!
Babka sa konečne ľahšie nadýchla a keď pozisťovala, ako to tu beží, spokojne si sadla na prázdnu pohodnú stoličku s opierkami na ruky. Medzitým však stihla palicou takmer potknúť dieťa, kabátom prefackať suseda po pravej strane a dvakrát spadnutou palicou vzbudiť pozornosť na celej, relatívne tichej, chodbe. Zábavné to bolo veru viac než dosť a tak pre istotu, aby som svojím smiechom nevybuchla vtedy keď nemám, rozhodla som sa babkin kabát zavesiť na vešiak pri okne, a jej hrmotnú palicu tam tiež oprieť o múrik. Babka sa tomu nebránila, - aspoň jej to nezavadzalo a mohla sa viac uvoľniť... Chvíľu mlčky pozorovala dve naháňajúce sa deti, a keď jej už nedalo, ako je to dievčatko zadychčané, upozornila ho, aby si dávalo pozor a nespadlo. Na to, že pred chvíľou sama ešte menšie dieťa skoro priviedla k úrazu, asi už zabudla alebo si to ani nevšimla... :)
"Ale babi, nechajte ich tak..." povedala som starostlivej babke a o čosi tichšie som ešte dodala: "Veď tu majú rodičov..." To na babku asi zabralo, lebo potom svoju pozornosť obrátila na mňa a niekoľkokrát sa ma neúspešne snažila donútiť zjesť tvarohový koláč, hrušku alebo cukrík. Keď som každé jej ponúknutie stále dôraznejšie odmietla so slovami, že som ešte strašne najedená od raňajok, ponúkla spomenutým zbožím aspoň seba. Kým si pochutnávala na sladkom koláči a omrvinkami obsypávala priestor pod svojou stoličkou, znepokojene mi vyčítala, ako som od zimy strašne schudla. Najhoršie na tom však bolo, že mi to vravela "bežným" domáckym tónom, čo znamená úplne nahlas..!
"Ale nie! To je blbosť... Vôbec som neschudla. Veď mám rovnako veľa kilov ako som mala vždy..!" snažím sa brániť o niečo tichšie ja, ale môj zámer sa akosi míňa účinkom.
"Nevymýšľaj Miška! Ešte nedávno si mala taký veľký zadok a teraz ti už pomaly kosti trčia..!" nasledovala ďalšia babkina salva, no našťastie musela rovnako neplánovane aj skončiť, pretože sestrička, vyjdúca z dverí, ohlásila práve babkino meno. Chystajúc si výstižnú a stručnú odpoveď pre babkine výmysly o mojom schudnutí, nestihla som jej včas zabrániť v tom, aby sa úzkou uličkou, cez množstvo natiahnutých nôh na zemi, nevydala smerom k oknu po palicu, ktorá bola zrejme jej väčšou oporou ako ja. (Alebo ju aspoň určite viac poslúchala a menej jej papuľovala, takže preto...)
Darmo som na ňu volala, že to má do ambulancie dva metre, - pevne rozhodnutá babka sa už vydala na prekážkový beh cez nohy, aby si od 3,5 metra vzdialeného okna vyzdvihla svoju vernú bielu priateľku. To, že si ju však vyzdvihla nielen tam, pri okne, ale musela ju, prechádzajúc tesnou uličkou pomedzi ľudí, niesť vydvihnutú aj pri svojom tele a aj tak sa o ňu oprieť len na tie spomínané dva metre, jej však asi vôbec nevadilo... :) Hlavná vec, že sa mala o koho (alebo skôr o čo) aspoň na chvíľu oprieť a necítiť ten nepríjemný strach, čo opäť začal nahlodávať jej pohodu..!
Prešlo pár minút a babka vyšla z dverí s prelepeným pravým okom a papierikmi v rukách. Dokumenty sme schovali do jej kabelky, zbehla som babke po kabát pri okno a rozlúčiac sa s ostatnými ľuďmi, vydali sme sa na spiatočnú cestu domov. Cestou sme sa ešte zastavili na vécku, kde babka využila príležitosť (a zúžený priestor, odkiaľ som nemala kam ujsť:)) a nasilu mi strčila do vačku nohavíc dvesto korún. Že vraj: "Schovaj si, budeš potrebovať, keď teraz nemáš prácu..." A tak, aj keď som jej počinom nebola neviem ako nadšená, peniaze som si predsa len nechala a v duchu už pomaly rozmýšľala nad tým, v ktorom obchode s tričkami ich dnes oplieskam. :)
Cesta na stanicu nám šla o niečo pomalšie, keďže babka sa ma musela pridržiavať a zaberajúc celý chodník, museli sme sa my alebo druhí nám občas vyhnúť i na cestu.
Mali sme ešte pár minút do odchodu jej autobusu domov a babka ich chcela využiť na zakúpenie osúcha, lebo už asi pocítila prvé záblesky hladu.
Neviem, či preto, že ho má naozaj tak rada, preto, že je najlacnejší, alebo preto, že sa mi chcela za niečo (neviem začo :)) pomstiť, kúpila si práve cesnakový osúch. Kým hľadala peňaženku a v nej pár drobných, opäť som jej na chvíľu robila vešiak na kabát i palicu, pričom už sama som bola dosť ovešaná svojou vlastnou taškou i bundou (ráno totiž bolo naozaj chladno...).
Potom sme videli, ako sa jej autobus pomaly pristavil k danému nástupišťu a ona začala v peňaženke pátrať po svojej preukážke. To som už v rukách teda držala aj čerstvo zakúpený, rozváňajúci, zamastený osúch...
Zaradila som sa s babkou do zástupu nastupujúcich a skôr, než mi babka zmizla za oknami autobusu, stihla sa so mnou rozlúčiť. Pekným slovom a pohľadom, ale aj úprimným "voňavým" bozkom... :( ......... :))
ĎAKUJEM!
Ďakujem, babi, že som s Tebou mohla prežiť tento zábavný a vcelku pestrý deň. I keď Ty si z toho asi až takú veľkú srandu nemala... :)
´Papa, maj sa dobre! Teším sa, keď Ťa v sobotu znovu uvidím..!´
