1.) V sobotu 8. novembra totiž Nitriansky horský spolok (www.nihos.sk) zorganizoval v Nitre už tretí )ročník festivalu o horách a cestovaní pod názvom VYSOKÉ HORY NITRA. Prvé dva ročníky, konané taktiež v Nitre, mali nečakane veľký ohlas a preto sa organizátori rozhodli nemeniť svoj „zvyk" spred dvoch rokov a pripravili pre nás (asi tisícku návštevníkov), skutočne skvelý a zaujímavý deň plný kvalitných a povznášajúcich fotografií a filmov od známych slovenských horolezcov a cestovateľov. Vďaka ich profesionálnym záberom a sprievodným komentárom sme sa potom aj my, diváci, mohli spolu s nimi preniesť v čase a v priestore do rôznych kútov sveta a prežiť s cestovateľmi aspoň pár netradičných cestovateľských dobrodružstiev.
Festival s úvodným otvorením a následným premietaním filmov sa začal presne o 9.ej hodine a skončil sa okolo 19.ej, čiže trval približne 10 hodín, počas ktorých sme mali možnosť (vďaka mestu Nitra úplne zdarma!) vidieť 13 nádherných filmových prezentácií, spoznať mnoho z pozvaných osobností (striedajúcich sa na stoličkách pri mikrofónoch) naživo, či vychutnať si vzrušenie pri vyhlasovaní lákavých tombolových cien (teda ak ste sa predtým nechali ukecať a zakúpili ste si lístky do tomboly). :)
3 prestávky medzi premietaním sme zase mohli využiť na vlastné občerstvenie, na prezeranie umeleckých fotiek a športového výstroja vo vstupnej hale, no a samozrejme, na diskusiu a neodmysliteľné prechádzky... (lebo všetci sme už boli tak trochu stŕpnutí a potrebovali sme si rozchodiť stuhnuté svalstvo a narovnať krčné stavce... :))
Pre mňa osobne bol najpútavejším človekom celého festivalu pán Zoltán Demján, ktorému sa ako prvému Slovákovi podarilo, podľa jeho slov, dňa 15. októbra 1984 o 15.ej hodine a 15.ej minúte vystúpiť na najvyšší vrch sveta Mount Everest (8848 m.n.m.) bez kyslíkových bômb. Spolu s ním tam vraj vtedy vystúpil aj jeho dobrý kamarát a rovnako uznávaný alpinista, pán Jozef Psotka, ktorý však na spiatočnej ceste, pri zostupovaní nadol do tábora, tragicky zahynul...
Rovnako ako pán Demján, aj všetci ostatní pozvaní hostia, nám ochotne komentovali všetky svoje prezentované zábery a dovolili nám tak trochu nazrieť aj do svojich duší. Tie boli takmer vždy naplnené vďakou a pokorou voči mocnej prírode, ale i vierou vo vlastné sily a v silu priateľstva. Som vďačná, že som mala možnosť na vlastné oči vidieť týchto výnimočných ľudí (v rade predo mnou) a na vlastné oči počuť tie ich príbehy o odvahe, vytrvalosti, trpezlivosti a nezlomnosti ducha...
Až pri prezeraní týchto autentických záznamov si totiž človek uvedomí, čoho všetkého je on sám schopný vtedy, ak si niečo zaumieni, i to, aká mocná je príroda, proti ktorej on, samotný jedinec, nemá žiadnu šancu. Vždy, aj v dnešnej dobe, je totiž potrebná spolupráca ľudí a ešte stále platí, že bez efektívnej komunikácie sa nedá nič vyriešiť...
Človek je pri takýchto náročných expedíciách takmer vždy súčasťou týmu a to znamená, že aj keby nedosiahol cieľ on sám, ale len niektorí iný člen týmu, tak či tak vyhral tým pádom aj on. Pretože úspech jedného, je úspechom aj pre všetkých tých, ktorí mu dosiahnutie tohto úspechu umožnili.
No tak isto to platí aj v negatívnom zmysle. Sám pán Demján napríklad povedal, že hoci celý svet sa dozvedel o jeho výstupe na Everest a vtedajšie Československo sa ho chystalo osláviť ako hrdinu, on svoje víťazstvo nepokladal za šťastné, pretože pri ňom stratil svojho priateľa... :(
Čo je úspech a čo neúspech je teda relatívny pojem a každý človek ho asi prežíva svojím vlastným subjektívnym spôsobom...
Ani neviem ako, ale zrazu tu bol čas, keď sa festival končil a neviem ako ostatným, ale mne sa po ňom veru ani nechcelo ísť domov...
Každopádne, som na sto percent presvedčená, že stálo zato prísť v túto sobotu do veľkej sály MsÚ v Nitre a navštíviť tento pohodový festival. O rok pôjdem znovu!
Ďakujem spolku Nihos za skvelú myšlienku, všetkým hosťom za skvelé a hlboké zážitky, i mestu Nitra (a všetkým ostatným sponzorom) za podporu festivalu.
2.) To však v tento deň ešte nebolo úplne všetko..! Mesto Nitra sa v sobotu, 8. 11. 2008 pochlapilo aj tým, že ako jediné mesto na Slovensku, usporiadalo veľkolepú šou nabitú bojovým umením. O 18.ej hodine vystúpilo v Nitre niekoľko shaolinských mníchov, ktorí sa na svojom turné po Európe, rozhodli navštíviť aj nás, v meste pod Zoborom. Žiaľ, nemala som možnosť vidieť túto šou osobne, ale podľa toho, čo viem, tam malo ísť o neskutočné akrobatické kúsky týchto mníchov - bojovníkov. Všetkým im na diaľku patrí môj obdiv za to, v akej jednoduchosti a disciplíne dokážu žiť a za to, ako neskutočne vedia ovládať svoju myseľ i svoje telo... (Myslím, že by nám niečo z toho ich sebaovládania mohli darovať, čo poviete..?! Aspoň ja sa teda hlásim...)
3.) No a napokon, neskoro večer, na jednej z nemenovaných televíznych staníc púšťali divákom film Gladiátor, ktorý som si ani po štvrtý krát nenechala ujsť. (aspoň vidíte, ako mám niekedy "problém" :) vypnúť telku...) Nebolo to však ani tak pre to čaro, ktorým Russel Crowe nepochybne disponuje :)), ale skôr pre tú vnútornú silu, s akou sa jeho postava Gladiátora dokázala hrdinsky postaviť svojmu osudu a zobrať ho do svojich vlastných rúk.
Najviac z celého filmu sa mi páči časť, keď sa tomuto niekdajšiemu generálovi Maximusovi (neskôr uvrhnutému do väzenia a teraz nútenému bojovať v Koloseu za svoju slobodu ako gladiátor), podarí spolu s ostatnými spolubojovníkmi poraziť cisárovo dobre vycvičené vojsko a sám veľký cisár Caesar sa vtedy prekvapene pýta svojho radcu: „Nie som v dejepise príliš dobrý, ale nemali v bitke pri Kartágu Barbari prehrať..?!" (nuž čo, myslím, že Maximus nám tým jasne ukázal, že je možné i spätne meniť „priebeh dejín"... :)
Od gladiátorov by som si asi vypožičala kusisko odvahy, sily a obetavosti. Aj pri ich bitkách určite často platil mušketiersky princíp: „Jeden za všetkých, všetci za jedného", z ktorého, keď nad tým tak uvažujem, by som si odteraz mala brať väčší príklad...
