Policajná hliadka zložená z dvoch príslušníkov zákona si sprvu myslela, že si z nej uťahujem, keď jej vravím, že dnes si môže dať jedine tak kávu z automatu alebo zalievané vrecúško čaju... Keď sa však uistila, že nežartujem, zamrzol jej úsmev na tvári. Zamrznutá však bola aj ona sama, a tak potom súhlasila aj s tým ovocným čajom...
Ďalšia hliadka, ktorú si tá prvá zavolala zrejme na svoju podporu proti nám, alebo sa tiež len chcela zahriať a vypiť si svoju zalievanú „policajnú kávu", na nás zazerala ešte škaredšie a keby mohla, určite by nám za takýto priestupok udelila aj mastnú pokutu. Príslušníci druhej hliadky sa však už nemienili uspokojiť len s čajom a tak si zažiadali, aby sme im spravili normálne pressá z kávovaru, že si ich aj zaplatia... V noci na pumpe zvyčajne nemávame až tak veľa ľudí, a keďže občas musíme ten náš kávovar aj prečistiť, rozhodli sme sa to urobiť práve v túto nočnú službu. Do kávovaru sme nasypali predpísaného pol kila soli a medzitým si odišli robiť svoju prácu. Všetko vyzeralo byť v poriadku, lebo kávovar sa behom pol hodiny (a presne podľa opisu v návode) niekoľkokrát sám prečistil. Celkom na konci krkolomného návodu bolo ešte malým písmom napísané, že voda v prvých dvoch-troch kávach môže ešte obsahovať nejaké stopy soli, no to sme, žiaľ, už nestihli dočítať. Alebo možno nie ani tak žiaľ, ako „našťastie". Lebo prísť o ten výraz na policajných tvárach, keď si odpili zo slanej kávy, je asi nezabudnuteľný aj pre extrémne zábudlivých, ako som ja. Škoda by bolo ho nezažiť... :).
Druhá hliadka bola teda taktiež odrovnaná... Obyčajnou kávou. Xi-xi. No dobre, tak teda... trošičku osolenou kávou... Ale to ešte nebol dôvod zazerať na nás ako na vrahov a hromadne si prezerať svoje deviny. (Asi sa pritom dohadovali, kto nás prvý zastrelí...) Pár sekúnd potom sa tí dvaja z druhej hliadky rozhodli vyskúšať šťastie s kávomatom a tým nám dokázať, že nás nepotrebujú. Aké však bolo ich zdesenie, keď zistili, že namiesto kávy im do plastového pohárika natiekla len zafarbená voda bez chuti a vône... (Vtedy si už určite mysleli, že im to robíme naschvál a že už sú tu neni vítaní...) Bolo mi ich fakt ľúto.
Ani neviem kedy, zjavila sa tam tretia hliadka a pozerajúc na zničených kolegov, sebavedomo pristúpila ku kávomatu, že ona mu tentoraz ukáže! Darmo som na tých dvoch volala, nech ešte chvíľu počkajú, pretože musím ten kávomat otvoriť a skontrolovať, - nedali si povedať. Čakajúc ako na zázrak, ich sebaistota klesala stále viac a viac, pretože z tej „hlúpej mašiny" (povedali to trochu inak) im nevyšla žiadna káva, ba dokonca ani len prázdny pohárik. Navyše pozlátený päťdesiat cent, ktorý tam vhodili, sa v mašine zasekol a tak nedostali ani ten... So súcitom som im vravela, že tú zaseknutú mincu im vrátim, ale oni sa už len zničene odzdravili a všetci šiesti sa pobrali von. Videla som, ako si posadali do svojich tátošov a ufujazdili preč. Vtedy mi napadlo, že si možno odišli vybiť svoj hnev na zlých cestných pirátoch a bola som rada, že to neschytali naše mašiny.
P.S. : Páni policajti, mrzí ma, čo sa stalo. Dúfam, že nám odpustíte a že odteraz bude z našej strany všetko v poriadku. Len musíme dokúpiť tú vašu kávu, lebo tú novú som minule rozbila a zavolať opravára na kávomaty, lebo tá mašina naozaj sem-tam blbne... A kávovar už budeme čistievať každý týždeň... Ale nebojte sa, tie prvé kávy určite vylejeme a zapíšeme ich ako inventúrnu stratu. Zatiaľ sa majte.
