Cestou domov z mesta som sa zastavila v blízkom obchode a len tak z nudy sa prehrabávajúc v koši s hračkami, objavila som tam krásneho hnedého havkáča. Darmo som sa snažila nájsť v tej hromade ešte nejakého krajšieho a milšieho od neho... - jednoducho som tam takého nenašla a tohto môjho ´prvého vyvoleného a najkrajšieho´ som si musela vziať do náručia..! Od chvíle ako som to však spravila, som ho už nedokázala položiť naspäť medzi ostatných.
Nešlo to... Síce som sa všemožne snažila samu seba presvedčiť, že je to len moja hlúpa detinská pochabosť, ktorá nemá racionálne základy, no môjmu raciu to nepomohlo a hava som si k sebe stískala ešte silnejšie. Dokonca ma nepresvedčilo ani vyratúvanie tých najrozumnejších dôvodov, prečo si plyšáka nekúpiť. Nezaberalo vôbec nič... Možno si poviete, že som slaboch, no možno to proste bolo len oveľa silnejšie ako ja, a ja som sa tomu rozhodla podľahnúť. S plyšákom v ruke som sa potom už oveľa spokojnejšie vydala cez oddelenie detského oblečenia až na koniec obchodu. V ´detskej´ uličke sa vtedy nachádzalo dosť veľa žien s deťmi a jednou z nich bola i mladá mamina tlačiaca pred sebou buginu s asi ročným dievčatkom. Toto malé dievčatko by som si však určite nebola všimla, keby sa smerom ku mne už zďaleka nezačalo prejavovať svojím hlasným a požadovačným mrnčaním, vystieraním bacuľatých rúčok a žiadostivým pohľadom upriameným presne na moju novú hračku.
Samozrejme, že som vedela, o čo dievčaťu ide, no snažiac sa ho nenápadne obísť, dúfala som, že na objekt svojho extrémneho záujmu o pár sekúnd zabudne, alebo snáď objaví niečo iné, čo by mu jeho mamina mohla kúpiť...
Kým som prechádzala okolo buginy, dievčatko okamžite spustilo taký žalostivý nárek, že jeho matka, sústredená dovtedy na výber detských ponožiek, pozrela na mňa s namosúreným výrazom a nevyslovenou výčitkou, čo som jej dcérke spravila. Keď som jej s napoly ospravedlňujúcim úsmevom povedala, že to by asi chcela ´tohto psíka´, žena si ustarostene vydýchla a s odmietajúcou poznámkou, že ´takých má už doma dosť´, sa na mňa usmiala a odtlačila svoju buginu o pár regálov ďalej. Pritom sa nakláňajúc nad buginu prihovárala svojej upišťanej dcérke a snažila sa ju ukľudniť. Zrejme však nepoužila tie správne argumenty a sľuby, lebo malá nešťastnica ju vôbec nepočúvala a aby dala najavo, že nechce nič iné, len toho m ô j h o (!?!) psa, pridala ešte zopár decibelov naviac. Ľudia sa začali prekvapene obracať a pozerať sa smerom k východu, kam mladá mamina smerovala. Musím sa priznať, že keď som sa tam raz so zlým svedomím a previnilým pohľadom tiež zahľadela, všimla som si, že pri mamine s buginou stojí už aj nejaký mladý muž a tiež sa snaží tej uvrešťanej slečne niečo dohovoriť. Hlboko dotknuté a nespokojné dievčatko však rovnako úspešne ako maminu, odignorovalo aj tohto znervózneného pána a zrejme ešte stále rovnako zúrivo kopalo nožičkami o svoju buginu. Mladí a (podľa môjho úsudku) asi ešte nie moc skúsení, rodičia sa teda na seba len ustarostene pozreli, bezradne mykli plecami a s vreštiacou buginou sa ponáhľali k pokladni, aby čo najskôr zaplatili a odišli. Vtedy som už bola na konci obchodu, no ten zúfalý a neutíchajúci plač som ešte stále počula aj tam...
Pravdaže mi bolo toho malého dievčatka dosť ľúto, no uvedomila som si, že tohto jedného jediného konkrétneho psíka mohol aj tak získať iba jeden jediný človek, (či skôr dieťa) a ním som v tento deň bola práve ja. Možno aj toto dievčatko cítilo tú tajomnú príťažlivosť, ktorá ho k psíkovi ťahala tak ako mňa, ale svojim rodičom o nej ešte nevedelo nič zrozumiteľné povedať...
Nuž čo, malo smolu. :( A ja (na rozdiel od neho), tak trochu predčasné Vianoce. :)
Ale povedzte, nie je zlatý?!
