Všetko sa začalo tým, že kamoška Betka mi na obrad vzkriesenia priniesla sviečku. Celkom obyčajnú sviečku pre mňa a pre seba... Stretli sme sa na rázcestí pri bare, kde v lete zvykneme chodievať s ďalšími babami na pivo. Obe sme už trochu meškali, no pán farár so začiatkom obradov ešte viac, takže aj tak sme ani jedinú minútu z obradov nezmeškali. Stáli sme na pravej strane chodníka, vedúceho ku kostolu a s vážnymi tvárami čakali, kedy sa omša začne. Čas sme si krátili tým, že sme sa so záujmom pozerali na malý ohník pred kostolom a miništrantov v bielych róbach, čo stáli okolo neho. Ich úlohou bolo udržať ohník pri živote, aby nezhasol, kým príde pán farár s procesiou a zapáli si od neho (nie cigaretu J, ale) veľkú obradnú sviecu – paškál.
Bolo zábavné pozorovať tých chlapcov ako sa snažili tváriť sa zodpovedne a profesionálne, ale vôbec im to nešlo. Ohník si robil čo chcel a ich želanie, aby horel ďalej, evidentne nerešpektoval...Len pár sekúnd predtým, ako sa pán farár s celou asistenciou a niekoľkými ľuďmi pobral von, aby paškál slávnostne zapálil, milý ohník milým „podpaľačom“, ako som si ich sama nazvala, takmer dohorel. V poslednej chvíli, keď už uhlíky iba tleli a pán farár už prechádzal dverami kostola von, napadlo jednému z miništrantov, aby tie uhlíky rozdúchal. Z divého fúkania do tlejúcej pahreby ho síce pálili oči a tvár mal celú špinavú ako Popoluška, ale... vyplatilo sa! Ohník sa podarilo zachrániť a všetci ostatní miništranti okolo neho si s úľavou vydýchli. Asi by mu aj boli zatlieskali, ale v tej chvíli sa to už nehodilo... V hlavách im však určite lietali katastrofické predstavy, čo by to bolo za trapas, keby im ten ohník naozaj dohorel a z obradu vzkriesenia by nič nebolo... Veď by tým prekazili celú Veľkú Noc..!
Ďalšie problémy sa objavili pri zapaľovaní veľkého bieleho paškálu. Pánovi farárovi a miništrantom sa ho nepodarilo zapáliť na prvý, ani na druhý, ale až na tretí krát, keď na nich už všetok prítomný dav chvíľami napäto a chvíľami nechápavo civel. Z konečne zapáleného paškálu si potom odpálili sviečky miništranti a z ich sviečok sa zase mali zapáliť sviečky ľudí, ktorí si ich priniesli sami zo svojich domovov. Tých pripravených „múdrych panien“ z evanjelia, ako týchto pripravených volala Betka, však bolo tak strašne málo, až to bolo smiešne. Alebo možno i trochu smutné... L
My dve, čo sme patrili k tým vyvoleným, ktorí sviečky mali, museli sme podísť až celkom dopredu, ku vchodu do kostola, aby sme si ich mohli odpáliť od sviečky jedného manželského páru. Okrem nich tam totiž nikto naokolo so sviečkou nesvietil...Kým daní manželia sa pri zapaľovaní našich sviec tvárili vážne a dôstojne, ako si vyžadovala prítomná slávnostná chvíľa, nám oči žiarili tajnou a nezbednou radosťou. S potmehúdskym úsmevom a s horiacimi sviečkami v rukách sme sa vrátili na naše miesta po pravej strane chodníka. kde okrem nás, v tej rozpínajúcej sa tme, stáli ďalší ľudia bez sviečok. To boli tí, ktorí keďže sa už pre svoje oneskorenie, nemohli dostať do vnútra chrámu a na vlastné oči vidieť, snažili sa celý priebeh obradov aspoň sústredene počúvať z vonkajších reproduktorov.
Bola Biela Sobota, 22. marca 2008, po siedmej hodine večer a okrem už úplnej tmy, bola aj poriadna zima. Myslím, že som nebola jediná, kto mal vtedy ruky skrehnuté od chladu, no určite som bola jediná, koho napadlo zohrievať si ich na malom plamienku sviečky. Nebola to príliš zlá myšlienka, no výsledkom toho bolo to, že som sa na divoko tlejúcom plamienku mnohokrát poriadne popálila a kvôli svojej popálenej dlani či prstom vždy nečakane zjojkla do ticha. Hovorí sa, že ten, kto sa hrá s ohňom, ten sa popáli, a ja som sa vtedy veru na vlastnej koži presvedčila, že toto príslovie má niečo do seba. Napriek občasnému bolestivému pohryznutiu ohníka, som sa s ním však hrala aj naďalej...
Fascinovala ma tá mihotajúca sa žiara i horúci vosk, ktorý mi občas stiekol po prstoch a na nechtoch mi zanechal zaujímavú voskovú glazúru. Ešte zaujímavejšie však boli bizarné útvary, ktoré sa mi držaním sviece v rukách a hraním sa s ňou vytvorili na polepenej pravej ruke. Keď som vrchný sosáčikový výčnelok od vosku ukázala Betke, tá sa s malým výbuchom smiechu zasmiala. A ja, samozrejme, tiež. Potom som si všimla, že tá moja sviečka má ešte jeden zaujímavý útvar zospodu, na dolnom konci, a tak som sa chcela Betke pochváliť aj s týmto útvarom. To som však už robiť nemala, lebo ona znovu vybuchla. A hoci sa svoj smiech snažila ihneď zastaviť, aby si o nás ľudia nepomysleli niečo zlé, bolo už neskoro. Práve si na nás totiž zasadol Anjel smiechu a nemienil nás len tak opustiť.
Každé ďalšie popálenie prstov a trhnutie rukou, ktoré mi oheň uštedril za neodborné zaobchádzanie s ním, bolo opäť dôvodom na náš dusený chichot. Ten sa však závratnou rýchlosťou menil na rehot a skutočný záchvat, ktorý sme vlastnými silami akosi nedokázali ovládnuť. Teda hlavne ja nie. Darmo som sa snažila zastaviť ten záchvat priložením si ruky na ústa, pretože to ho ešte viac zosilnilo. Cítiac ten odporný smrad z obhorených chĺpkov na prstoch, prišlo mi to totiž ešte smiešnejšie... Betka bola na tom o dosť lepšie a statočne sa držala v ako-tak vážnom stave, no postupne sa mi ju aj tak podarilo nalomiť a zlomiť...
Keď som v strede omše počula, ako si gitarista a spevák z farskej kapely pohmkáva, na chvíľu stíchne a potom zrazu začne spievať od polovice vety, lebo tú prvú časť zabudol a potom ani nezapadol do rytmu ďalších spoluhráčov, vedela som, že je už naozaj zle a musím si na hlavu nasadiť kapucňu. Triasla som sa novým záchvatom smiechu a keď som mrkla na Betku a tá to zbadala, vybuchla, chúďa, tiež. A to až tak, že od toľkého zadržiavania smiechu zakňučala ako psíček.Bolo mi to tak strašne smiešne, že som nevedela, čo mám robiť. Počuť tie divné zvuky z jej hrdla a vidieť pritom ako sa prenáramne snaží nelámať sa v páse, ale zostať rovno stáť, naozaj som vôbec netušila, či mám ratovať najskôr seba alebo radšej ju. Napokon som k nej podišla bližšie, že ju chytím pod pazuchu a pokúsime sa upokojiť, no dopadlo to úplne opačne. Obe sme sa začali ešte viac natriasať a striedavo kňučať, krochkať a zavíjať jedna cez druhú. Vedeli sme, že ľudia okolo nás sú už určite naštvaní a tak sme sa im radšej ani neodvážili podať ruky a otočené k nim sa im pozrieť do očí... Nechceli sme riskovať, že nám na omši vynadajú alebo nás odtiaľto vykážu, a tak sme sa radšej zo všetkých síl pokúšali ukľudniť. Dokonca sme si, pre istotu, nepodali ruky ani my dve medzi sebou, hoci inokedy, za normálnych okolností, si ich vždy z celej sily mačkáme, aby sme si dokázali, ktorá má tej sily viac. (Teraz musím verejne priznať, že na Betkin stisk ruky ešte ani zďaleka nemám a zrejme ani mať nebudem...)
V hlave som si zakázala myslieť na ten spevákov kiks, i hrať sa so sviečkou, ale nadlho to nepomohlo, lebo ľudia sa vtedy v kostole ako keby rozdelili na polovicu a na kňazove výzvy odpovedali vždy dvoma, celkom odlišnými, slovnými formulkami. Žiaľ, nedalo sa to nepočuť a mne zase nebolo viac treba, aby som vybuchla do smiechu. Z celej sily som sa ten obrovský nával smiechu snažila zadržať, no napokon som mu predsa len podľahla a vybuchla. Pri tom svojom záchvate som sa však takmer zvalila na Betku a podpálila jej bundu... Mala, chúďa, čo robiť, aby sa aj ona potom nezačala rehotať na plné pecky. Jej telom to však trhalo rovnako silno ako mne a ako sa tak odo mňa stále viac odvracala smerom ku kríkom a skláňala si nad nimi hlavu, vyzerala, chúďa, akoby ju napínalo na vracanie. J
Pripomínam, že stále a všade okolo nás boli ľudia, z ktorých mnohí nás mohli nielen počuť, ale aj vidieť do tváre, keby boli chceli a ... otočili sa. Nikomu z nich sa však s nami asi nechcelo hádať a tak nám tieto excesy, dá sa povedať, vcelku v pohode a bez ujmy na zdraví prešli... Pre istotu som však mala až po príchod domov svoju kapucňu stále na hlave a snažila sa Betke poradiť, aby spravila to isté. Tá však iba krútila hlavou a aby som ju nemohla viac pokúšať, radšej odo mňa stále bočila do tých svojich kríkov... Postupom času som sa ukludňovala a tak sa aj ona pomaly odvážila obrátiť sa viac ku mne a ku kostolu, aby naň opäť videla. Krásny výčnelok, ktorý sa dovtedy vytvoril hore na mojej sviečke, sa začal pomaly lámať a tak som ho Betke chcela ukázať skôr, než odpadne. Len tak, úplne nevinne, veď o nič nešlo. Len aby ho videla... Práve v tej chvíli, keď sme naň obe tak sústredene a vážne pozerali, však zo sviečky odpadol a nás to znovu chytilo... Bolo treba kľaknúť si na zem, no my sme si nielenže kľakli, ale trasúc sa od smiechu, sme sa na ňu takmer zvalili ako opilci...
Smiech na tvári mi však okamžite zamrzol, keď som všade okolo seba zbadala malé, poodlamované biele kúsky vosku. Boli to tie kúsky vosku, ktoré som si celú omšu zošuchovala z rúk a ktoré teraz na chodníku vytvorili obrazec, ako keby ho okadil holub. Alebo, lepšie povedané, vyzeralo to tam, ako keby sa tam posral rovno celý kŕdeľ...S desom som sa pozerala na tú spúšť pod sebou, keď z reprákov zaznelo, že čoskoro pôjde týmto chodníkom celá procesia s krížom a sviatosťou oltárnou. Natlačila som sa k Betke, a od hanby, že všetci uvidia to moje strašné dielo skazy, požiadala som ju, aby sa so mnou vymenila. Ona totiž stála bližšie k okraju chodníka, pri kríkoch, takže keby sa presunula nad miesto, kde som teraz kľačala ja, padla by všetka vina na ňu a nie na mňa... Hanbila som sa ako pes a asi jej bolo smiešne ako prosebne a zúfalo som jej tú prosbu predniesla, lebo opäť len mlčky pokrútila odvrátenou hlavou. Pán farár s miništrantmi už prechádzal okolo nás, a ja som sa tlačila za Betkin chrbát, a čo najviac do kríkov, len aby som nemusela kľačať pri tej ohavnosti... V duchu som si však už zodpovedne zaumienila, že tento svoj zločin napravím a pôjdem sa pánovi farárovi priznať a ospravedlniť. Chcela som Betke povedať, že po skončení omše sa teda ešte trochu zdržíme, lebo svoj bordel si pôjdem upratať, no zmohla som sa len na „Betka, chcem ti niečo povedať...“, a už sme obe znovu krochkali a mňaučali ako divosi z pralesa.
Keď sa obrady napokon skončili a všetci uzimení ľudia postupne odchádzali domov, my sme ešte zostali stáť a lepili sa na seba ako teplé sestry. Teda hlavne ja na Betku, pretože som sa nenormálne hanbila... Keď som sa Betky spýtala, ako by som sa za to vlastne mala ospravedlniť a zozbierala som štipku odvahy, podišli sme bližšie ku kostolu. Neboli sme tam ešte ani minútu, keď vyšiel von pán farár, don Jozef, a podal všetkým tam ešte stojacim ľuďom, ruky. Aj nám...Bol sympatický a veľmi priateľský, takže som nemala to srdce a ani odvahu povedať mu, čo som vykonala na jeho chodníku. Až keď sa po milom zaželaní Veľkej Noci vrátil znova do svojho kostolíka, odvážila som sa tam vojsť a vypýtať si od niekoho z prítomných nejaký nôž alebo rašpľu.
Vtedy tam boli už len panie upratovačky, jeden pán kostolník a asi dvadsať deciek zo spevokolu, ktoré sa medzi sebou hlučne zhovárali. Keď sa k dverám, kde som stála, priblížil kostolník a ja som sa ho opýtala, či by sa u nich nenašiel nôž alebo niečo podobné, s údivom nadhodil, či si ním chcem odkrojiť slaninu. Ja som len skormútene odpovedala, že to už radšej šunku, ale že nie, že to potrebujem na odstránenie vosku, na čo mi on povedal, že to hádam nebude treba... Potom však ešte dodal, že za chvíľu sa na ten chodník príde pozrieť, a opäť sa vrátil k svojej práci v kostole. A tak som tam naňho zatiaľ previnilecky čakala a modlila sa, aby mu nenapadlo upozorniť na moju snahu pána farára. Keď však pán kostolník ani po celej dlhej minúte neprichádzal a ja som videla, ako sa naťahuje s káblami a na mňa už zrejme zabudol, rozhodla som sa požiadať o náradie pani upratovačku, ktorá bola ku mne najbližšie. Tá sa síce tiež naťahovala s nejakým vysávačom, ale po tom, čo ma vypočula, ho hneď položila a zo skrinky spod jedného bočného oltára mi podala veľký žabykláč. Jej začudovaný pohľad a slová, aby som ho po použití nezabudla vrátiť, ma sprevádzali von. Ešte som sa za ňou nenápadne obzrela, nevediac, či ju mám považovať za priveľmi naivnú alebo úprimne veriacu, keď dáva neznámym ľuďom do ruky zbraň... K záveru som však už dospieť nestihla, lebo okolo mňa zrazu prefrčal nejaký malý fafrnok a ja som si predstavila, ako sa mi na ten nôž mohol napichnúť..! V tom nočnom prítmí sa totiž nedalo takmer nič vidieť a on, ako tak bežal priamo oproti mne, mohol si ním ľahko ublížiť. Teda by som mu ním vlastne asi ublížila ja... (Zasa len ja by som bola na vine..!) Našťastie, chlapček včas zbadal ten nebezpečný a chladný kovový lesk, a stihol sa mi vyhnúť...
Betka ma čakala vonku pri kostole, a prestupujúc z nohy na nohu, celý čas mi vyčítala, kde som toľko trčala a že sa jej, kvôli mne, doma neujde veľkonočná šunka. „Aleluja, šunka moja! Kedy ťa už uvidím?!“ opakovala mi stále dookola, kým ja som sa ako ten najväčší kajúcnik snažila napraviť svoj ohavný čin. Kúsky odpadnutého vosku boli už úplne rozšliapané a prilepené na tmavý chodník, čo sa mi s tým nemotorným žabykláčom pomerne dosť ťažko odstraňovalo. Ani neviem kedy, objavil sa pri nás daný kostolník, drzo sfúkol Betke celú omšu udržiavaný plameň sviece a mne vymenil nožík za rašpľu. Betka naňho zlostne zagánila a nahnevaným hlasom ma poháňala, aby sme už išli. A tak som to škrabanie dlažby zrýchlila a kým kostolník zabehol po metlu, aby po mne pozametal to odškrabané, Betka naňho v duchu a sem-tam i nahlas nadávala. Keď sa k nám pán kostolník vrátil i s metlou a chcel ma pochváliť za to, aká som obetavá, keď chcem po druhých ľuďoch očistiť ten vosk z chodníka, asi ho niečo osvietilo, lebo sa spýtal, či to, len tak čisto náhodou, nie je dielo našich vlastných rúk..?! Keď som mlčala, (akože od zaneprázdnenosti) a on sa spýtal znovu, dostal moje “No coment“ a všetko mu už bolo jasné.
Práve sa chystal nadýchnuť sa a vyčistiť nám žalúdky, keď sme sa vyhovorili, že už musíme ísť domov a nechali sme ho tam s tou metlou a rašpľou samého. Zdrhli sme mu v poslednej chvíli... Naozaj však už bolo dosť neskoro a Betke v bruchu vyhrávali všetky cigánske kapely, takže ak ma tam nemala prizabiť, alebo nechať samú, radšej som sa pohla aj ja. Celú cestu domov sme sa už klasicky smiali a rozmýšľali nad tým, aká je to spravodlivosť, že kým mne sviečka dvakrát zhasla, Betke, ktorej sa (ako múdrej panne) podarilo udržať si ju až do konca, jej ju neoprávnene sfúkol nejaký namyslený kostolník..! Mimochodom, takto presne pred rokom a presne na tomto istom mieste ako dnes, sa s ním vraj prvýkrát stretla, a tiež mal vraj vtedy nejaké blbé reči a pripomienky k jej slobodnému stavu. I teraz jej, určite s dobrým úmyslom, vkuse niečo rozprával a radil, no ja som už vedela, že Betka nie je pre neho práve tým najlepším spoločníkom a mohla by, naopak, začať dohovárať ona jemu. A tak som ju teda sama popohnala k tomu, aby sme sa s ním, hoci i tak neslušne, konečne rozlúčili...
Jej nervozitu a zlosť som si však potom zlízla ja, pretože ešte pred tým, ako sme sa na tom istom rázcestí pri bare rozdelili, stihla ma zbuzerovať za to, že kvôli mne sa teraz minimálne na dva mesiace nemôže ukázať vo svojom obľúbenom kostolíku, pretože ju tam vraj v tejto vetrovke budú všetci poznať..! Sčasti som jej, samozrejme, dala za pravdu a sčasti som sa obránila tým, že na vine je predsa len ona, lebo ona tie sviečky sama a dobrovoľne priniesla..! Boli sme si kvit a s prianím peknej šunky sme sa rozlúčili a dohodli na zajtrajšku, kedy skúsime šťastie v inom kostole. No pre istotu už každá v inom čase a na inej omši, aby to zase nedopadlo tak ako dnes... Z diaľky som potom ešte Betke zakričala, že by si zajtra mala ísť kúpiť nejakú novú vetrovku, aby ju naozaj nik nespoznal nielen po tých dvoch mesiacoch, ale ani v tohtoročné jesenné dni.
Veď i tento rok bude sviatok Všechsvätých a pri tom pálení sviečok by si ľudia mohli na kadečo spomenúť...
