Tak ako napríklad, keď nahluchlý deduško volá pani Synákovej, (ktorá si však práve odbehla na obed) a strašne pri tom kričí do slúchatka...
"Halóó? Pani Synáková?!"
"Dobrý deň. Pani Synáková tu momentálne nie je..."
"Halóó! Počujeme sa?! Ja Vás nepočujem..!!!"
"Dobrý deň. Vravím Vám, že pani Synáková..."
"Aha, zdravím Vás, pani Synáková!"
"Nie, pane, prosím Vás..! Ja nie som pani Synáková, len Vám vravím, že pani Synáková tu teraz nie je. Odišla!"
"Aha? Takže Vy nie ste pani Synáková?!"
"Nie, ja nie som pani Synáková... ale môžem jej od Vás odovzdať odkaz, ak si želáte..."
"Čože?!"
"Že jej môžem odovzdať odkaz. Želáte si zanechať jej..?!"
"Ale ja jej nechcem nič nechať..! Chcem len, aby mi zavolala, keď príde z obeda. Môžete jej to odkázať?!"
"Áno, samozrejme, odkážem jej. Môžem poprosiť Vaše meno a číslo telefónu..?!"
"Čože? Čo ste to vraveli?! Zle Vás počujem! Vraveli ste, že už medzitým prišla?! Halóó! Pani Synáková..?! To som ja..."
Celkom zábavné bolo pre mňa tiež sledovať dve babky - kamarátky, ktoré mali záujem o T-Com, ale omylom prišli do predajne T-Mobilu (keď ešte neboli zlúčení)...
5 minút sa babičky s palicami škriabali po schodoch hore do T-Mobilu, 5 minút hľadali a vyťahovali z kabeliek nie mobil, ale pevnú linku s dlhočizným káblom... a keď potom zistili, že tam s tým nepochodia, 5 minút sa zase kotúľali dolu zo schodov, aby na pešej zóne našli ten T-Com...
Alebo sa nám raz stalo, že jeden dedko nám na obchode vyvalil dvere ...
My: "Dobré ráno, môžem sa spýtať, čo tu robíte?!"
On: "Akože, čo tu robím..?! Vošiel som predsa dnu a chcem si niečo kúpiť..."
My: " V poriadku, ale my máme ešte zamknuté, pretože otvárame až od deviatej...
On:" Och, naozaj, dámy?! Tak sa potom na mňa nehnevajte, ale asi som vám vyrazil dvere z pántov... Veľmi sa ospravedlňujem. Aj sa mi zdalo, že sa nejako ťažko otvárajú...
Taktiež som od jedných známych počula ich skutočnú historku o tom, ako sa ich rodina spojila, aby ich slabo vidiacej babičke (chodiacej o paličke) kúpila drahé okuliare, s ktorými (prvýkrát nasadenými na očiach) sa však babka hneď potkla a zlomila si nohu...
Smutné, ale zároveň aj tak trochu smiešne... :)
(A možno aj trochu poučné v tom, že niekedy nám ani super okuliare netreba k tomu, aby sme videli to, čo potrebujeme... )
