V poslednej dobe sa cítim súčasťou jednoty jedného národa len dvakrát v roku, a to, keď sa odohrávajú majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji a počas konania Tour de France. Obzvlášť, keď Peťo reprezentuje Slovensko v zelenom tričku. Hrdosť k vlasti nemá byť však len hrdosť k športovým úspechom našich jednotlivcov.
Slovákmi sme počas celého roka a nemá to zahŕňať urážlivé ponosy na našich Rómskych spoluobčanov. Veľa Slovákov si mýli lásku k vlasti s nenávisťou k rôznym národnostným menšinám či etnikám. Slovo vlastenec je dnes už tak sprofanované, až sa to bojíte na seba priznať, pretože to mnohým začne smrdieť nacizmom a kadečím iným. Nemyslím si, žeby Ľudovít Štúr bol nacistom, keď sa o niečo pre naše Slovensko snažil.
Ďalšia otázka, ktorá ma trápi, je, či vôbec mám s kým zdieľať svoju túžbu po jednote národa? Odvšadiaľ počúvam ponosy, aké je Slovensko zlé, školstvo zlé, zdravotníctvo zlé, politika zlá, vraj každý múdry človek odtiaľto odchádza najkratšou možnou cestou. Pokiaľ sa tento všeobecný názor nezmení, neuvedomíme si silu, ktorú nám jednota ponúka, táto „funkcia zloby“ bude s časom naďalej len rásť.
Mám taký sen. V tom sne tvoríme spoločný národ, nie len na papieri ale aj duševne. Zabudli sme sa na chvíľu správať ako jednotlivci a uvažujeme v záujme národa ako jeden. Voľby konečne dostali zmysel, pretože k nim hrdo a jednotne pristupujeme. Nie len na území celého Slovenska ale aj po jednotlivých regiónoch. Spolu máme oveľa väčší potenciál ako všetci tí, ktorí sa nás snažia podviesť a okradnúť. Uvedomujeme si, že ak ťaháme za jeden povraz, zmôžeme toho oveľa viac. V tom sne, už neexistujú ponosy na Slovensko, nie je v ňom síce všetko ideálne, ale snaha ľudí na Slovensku niečo zmeniť je silnejšia ako sťažovanie sa. Obetovali sme sa jeden pre druhého. Mladí ľudia neodchádzajú za prácou do zahraničia, pretože Slovensko im ponúka všetko to, čo potrebujú. Začali sme podporovať domácu ekonomiku kúpou slovenských výrobkov. Rastieme. Časom sa môžeme rovnať s Európskymi veľmocami úrovňou školstva, zdravotníctva aj ekonomiky. Náš názor je vo svete rešpektovaný. Aj na mikroskopickej úrovni sú v tom sne lepšie vzťahy v rodinách, v susedstve. Nebojíme sa jeden druhému povedať: mám Ťa rád. Nové auto v garáži nášho suseda nás len teší a vieme, že ani my už nemusíme zamkýnať brány.
Priznám sa, neviem, čo mám urobiť preto, aby sa môj sen nestal len utopistickou vidinou. Viem len, že ak sa spojíme, budeme na seba milší, budeme si navzájom vytvárať šťastnejšie podmienky pre život na Slovensku, máme možnosť priblížiť sa k môjmu snu aspoň o krôčik. Kedy, ak nie teraz, v čase slobody, ktorá nás stála toľko úsilia.
