Ako som sa najviac v živote bála

Položil mi niekoľko absurdných otázok, ktoré boli len zámienkou, aby sa ku mne mohol dostať bližšie. Chytil sa svojimi slizkými rukami mojich rúk a odťahoval ma nabok. Aj keď sme boli na hlavnej ulici, nikde nebolo živej duše. Nemal ma kto zachrániť, musela som vziať osud do vlastných rúk. Srdce mi bilo na poplach, pracovalo ako ešte nikdy. Zobrala som všetky svoje sily a vytrhla sa z tých nechutných rúk. Jediná výhoda bola, že dotyčný bol nižší odo mňa. Neviem, čo so mnou chcel spraviť, ale znásilnenia by nebol schopný. Nechcem si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby... Keby ma náhodou väčšiu silu v rukách ...
Ako som sa mu vytrhla, otočila som sa a utekala ako mi sily stačili. Prebehla som cez cestu bez obzretia, či niečo ide. Bolo mi jedno kam a kade idem. Hlavne preč od toho debila. Moje zmysly boli vydesené, otupené. Musela som sa upokojiť a vydýchať z náročného behu. Zavolala som kamarátom, aby ma došli odprevadiť domov, lebo sama by som to v tú noc už nezvládla. Samozrejme nikto nepočul moje volania o pomoc, všetci ignorovali zvonenie telefónu. Prechádzala som sa a rekapitulovala si všetko ešte raz v hlave. Nakoniec sa niekto uráčil zdvihnúť mobil. Kamarátka došla za mnou tak rýchlo ako sa jej dalo. Za to jej doteraz ďakujem. Udržala ma pri živote, strašne som sa bála.
Medzičasom mi volal môj otec, kde toľko trčím. Stihol mi ešte povedať pekných pár slov, čo na mojom stave len pridalo. Nakoniec som domov šla taxíkom. Keď sme prechádzali okolo osudného miesta, šiel mi mráz po chrbte. Doma som dostala vynadané, čo som aj čakala. Lebo ono to samozrejme bola moja vina. Oni mi toľkokrát hovorili, aby som nešla sama...
Človek sa najlepšie učí na vlastných chybách. Samozrejme som sa z toho poučila a už som opatrnejšia. Sama chodím výhradne iba v tých najnutnejších prípadoch. Vždy sa obzerám akoby ma prenasledoval masový vrah. Ak ma niekto pozoruje, musí sa dobre baviť.

Ľudia, buďte opatrnejší a berte si zo mňa ponaučenie...