V dvakrát väčšom Česku sa dovedna ochorením Covid-19 nakazilo viac ako 1,6 milióna ľudí, čo je štyrikrát viac než na Slovensku. Podľahlo mu tam viac ako 30 000 pacientov a istý čas krajina viedla v rebríčku európskych štátov s najvyššou mierou nadúmrtnosti. Vo svetových aj európskych vládach bolo bežné, že ministerstvo zdravotníctva nezostalo bez zmeny vo vedení, či už išlo o reakciu na zlyhanie, alebo proaktívne vytváranie lepších politík a hlavne efektívnejšieho manažmentu. V Česku sa ale za posledný rok na tejto stoličke vystriedali štyria ľudia, z toho jeden dvakrát a nezaobišli sa bez nemalých škandálov. Pár dní pred voľbami vznikla občianska kampaň Neschopnost zabíjí, jej odozva je ale zatiaľ veľmi nízka.
Napriek očividnému nezvládnutiu situácie sa premiérovi Andrejovi Babišovi a hnutiu ANO podarilo vytesniť tému pandémie z predvolebných debát a hoci by sa dalo očakávať, že parlamentné voľby rozhodne, dnes tomu nič nenasvedčuje. Či ide o politickú a najmä marketingovú šikovnosť vládnej strany, alebo naopak zásadné zlyhanie opozície budeme vedieť vyhodnotiť po voľbách. Náladami posledné tri dni lomcuje kauza Pandora Papers, ktorá odhalila Babišove napojenie na finančne schémy v daňových rajoch, aj pravdepodobné pranie špinavých peňazí. Dlhodobo je ale hlavnou témou pozícia Česka v Európskej únii a antiimigračná politika. Hnutie ANO má v týchto otázkach viacerých politických konkurentov, Babiš si preto na pomoc zavolal predsedu vlády Maďarska a zároveň politika, ku ktorému po novom v Európe najviac vzhliada, Viktora Orbána.
Toto spojenie nie je novinkou, avšak podobne ako napríklad viacerí slovenskí politici, ktorým je dnes navonok bližšie Maďarsko a Poľsko než zvyšok Únie, aj Babiš sa spočiatku snažil uspieť na západe a Orbána obchádzal. Jeho mentálny svet je mu ale oveľa podobnejší, ako napríklad ten Macronov, a v kombinácii s politickými záujmami oboch pragmatikov vytvorili veľmi výhodné spojenectvo. Babiš predstavuje generáciu politikov post-sovietskych krajín, ktorí neoplývajú akoukoľvek osobnou integritou, ani potrebou pre hodnoty a ich konzistenciu. Tie sa preňho menia na podobnom princípe ako potreby trhu - na základe dopytu. Postoj maďarského premiéra k Únii, novinárom alebo menšinám povzbudzuje Babišovo sebavedomie v euroskepticizme a nezáujme o skutočné odpovede na otázky - či už novinárom, politikom, alebo občanom. Vo volebnej kampani ponúka falošný pocit bezpečia pre voliča, ktorý sa bojí hocičoho cudzieho vrátane migrantov, aj eura. Na oplátku Babiš poskytuje Orbánovi ďalšiu legitimizáciu, ktorá mu pomáha stať sa nielen európskym mainstreamovým politikom, ale aj jasným lídrom smeru, ktorý predstavuje. Orbán totižto žije predstavou, že hoci bol (a stále je) vnímaný ako čierna ovca regiónu, karta sa vie ľahko otočiť a neliberálne demokracie môžu v Európe aspoň sčasti pribúdať.
K Babišovým predvolebným potrebám vieme priradiť viacero politických subjektov u nás. Migrácia, pozícia Slovenska v Únii alebo hodnotové témy bývajú pred voľbami tie najpálivejšie, podporované strachom a falošnou víziou v jedinú možnú odpoveď na tieto výzvy - voľbu konkrétneho politika alebo strany, ktorý z nich tohto strašiaka vytvára a tým často odpútava pozornosť od svojho rozkrádania alebo absolútnej neschopnosti riadiť čokoľvek. Ak by sme predpokladali, že česká predvolebná kampaň nastaví trend, ktorý sa osvedčí, dopyt po Viktorovi Orbánovi a jeho vízii budúcnosti Európy bude pred voľbami aj u nás. Oveľa nejasnejšia otázka by dnes bola, ktorej politickej strane by sa ho podarilo získať, ak predpokladáme, že by podporoval tú najsilnejšiu možnosť. Narozdiel od českého prípadu máme hneď niekoľko adeptov v prvých priečkach koalície aj opozície, ktorí by na svojom zjazde prijali maďarského predsedu vlády oveľa vrúcnejšie, ako napríklad predsedníčku Komisie.
Krajiny ako Slovensko a Česko patria na západ, Európska únia je náš najprirodzenejší životný priestor, ktorý má svoje chyby ako všetko, ale namiesto skratiek a neslobody ponúka možnosť na neustále zlepšovanie a rast. Politici ako Orbán, ktorí sa 30 rokov po páde železnej opony nehanbia povedať, že liberálna demokracia zabíja slobodu, nesmú byť považovaný za mainstream, ale zlyhanie. Najlepšia vec na našej demokracii totižto je, že takéto zlyhania vieme napraviť. Ako krajiny stojíme na križovatke pred rozhodnutím, či zostávame súčasťou západu a budeme čerpať všetky výhody, ktoré s tým plynú, alebo sa začneme otáčať do Maďarska a na východ. Aj o tom budú rozhodovať Česi počas volebného víkendu.
