Napriek tomu, že sme mali schopnejších a hlavne dôveryhodnejších kandidátov spolu s pravdepodobne najsilnejšou spoločenskou objednávkou na bezúhonnú osobu pre funkciu generálneho prokurátora, Maroš Žilinka pôsobil ako z núdze cnosť. Pamätám si na tú trpkosť po jeho voľbe a úvahy, prečo toľká snaha ostatných rokov viedla k tomuto človeku. Po posledných rozhodnutiach jeho úradu rozmýšľam, či pôjde o generálneho prokurátora čižnárovského, alebo do budúcna až trnkovského typu.
Už sa nedozvieme, či Vladimír Pčolinský zobral úplatok alebo nie. V právnom štáte musia byť nastavené pravidlá, hoci nedokonalé, ktoré sa dodržiavajú a ktoré si najmä vládu práva ctia. S tým ale máme problém niekoľko rokov, ak nie väčšinu štátnosti. Dušan Kováčik a zo stola sfúknuté kauzy sú stále v čerstvej pamäti. Orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili prípad Pčolinského a poslali ho pred súd. Žilinkov úrad neuveriteľným spôsobom zasiahol do vyšetrovania a všetko samozvane zrušil. Je pre mňa nepochopiteľné, ako sme sa za pár mesiacov opäť dostali do momentu, že na Slovensku o spravodlivosti nerozhodujú súdy, ale jeden neohrozený “ich človek”.
Takmer rovnako scestné je sledovať novinárov robiacich si svoju prácu na zemi na chodníku pred Generálnou prokuratúrou, lebo sa pre nich údajne nenašlo miesto. Samozrejme, že našlo. Zabrali ho Žilinkove nové, mečiarovsky inšpirované praktiky, z ktorých sme už dávno vyrástli, ale jemu to asi nikto nepovedal. Možno si pokrok nevšimol podobne ako Fico 17. november. Slobodné informácie a transparentnejšia prokuratúra asi tiež nie sú spoločne s očistou spoločnosti to, čomu Žilinka podľa jeho slov skladal sľub. Ctiť si zákony nestačí, ak vaše ostatné kroky degradujú ich zmysel. Obzvlášť u generálneho prokurátora.
Čo robia zodpovední politici? Nájdete ich na instagrame v sekcii obrázkov psov alebo vlastných fotiek, niektorí z nich sú neautenticky žoviálni, niektorí tragédi. Žarty bokom, hoci to nie je smiešne a ani úplne nepravdivé. Dnes je jedno, či za to môže politická neschopnosť, nováčikovstvo alebo naivita. Ospravedlnením nie je ani výsledok volieb, lebo hoci sa Kollárova rozpínavosť dala očakávať, Za ľudí spolu s SaS tomu nezabránili, aj keď mohli. Nesú si bremeno zodpovednosti za zmenu po dvanástich rokoch s mafiou na úrade vlády. Po tom, čo rozkradli štát. Po tom, čo zavraždili Jana a Martinu. Rozmýšaľam, či si to v závale práce naplno uvedomujú, alebo prečo to tak nepôsobí.
Symbolom uvedomelosti slovenskej demokratickej politickej scény je novopripravovaná kniha exprezidenta Kisku. Môžem byť zaujatá, keď som ju predvčerom vo víre všetkého uvidela, zaplavil ma hnev. Sám je legitímne zvoleným poslancom, ktorý odišiel z boja v hodine dvanástej a svoju nedozretú stranu nechal napospas verejného zhnitia a nepoužiteľnosti. Bol dobrý prezident a vďaka za to - odišiel, keď ho bolo najviac treba. Slovensko nepotrebuje ďalšiu prezidentskú knihu, potrebujeme schopných politikov, ktorí nedržia svoje strany za rukojemníkov a evidentne aj návrat živšej občianskej spoločnosti. A nie tej, ktorá rozbíja námestia.
Dnes sa môžeme rozprávať o mini úspechoch a akom takom pokroku, akosi to nepomáha keď sa zo záhrobia vracia mafia a fašisti v oblekoch začínajú pomaly ale isto ovládať mainstream. Treba si naliať čistého vína, sme na tom skutočne zle a nie tak ďaleko od stavu pred voľbami. Vízia slušného Slovenska, nedokonalá, podobne ako vízia dokonalosti plne neexistujúca, sa dnes rúca. Ak to chceme zmeniť, potrebujeme ráznu zmenu na ktorej začiatku musí byť navnímanie komplexného problému. Od politikov, ale aj nás občanov.
