Hoľem raz do mešeca me čeka za kapurku na koncu zahrady šmerdzece prekvapeňe. Odfoťel som ho, že by som ňemušel toto britke slovo „hovno“ aňi ľem napisac. I tak vidzim, jak tote fajnovejše z vas už daľej čitac ňebudu, bo še jim dzviha žaludok.
U mňe to funguje dakus inakši. Mňe še žaludok už ňedzviha. Zvykol sebe na to, že zakaždym mušim šicke podobne prekvapeňa sporadac sam. Bo kec ňe ja, ňichto jich ňeodpreta. Ľepši, jak by som „toto“ mal každy dzeň obchadzac až doftedy, pokym še mi po planym kroku nerozdžabe pod boganču. Šak toto prekvapeňe je podarunok špecialňe pre mňe. Znam to podľa toho, že ho najdzem na tym istym mesce. Aľe sanovac me ňetreba, bo v takej bohumilej roboce mam pasiu. Akurat že mi ňichto za ňu ňezaplaci, jak hajzelbabe na živnosc. Aľe povece, nač by mňe, penzistovi, buľi paru drobne za počľivu robotu, kec už na trunu mam odložene? Ja še uspokojim i s dobrym pocitom, že za mnu ostava ňeľem verejny hasen a pocit užitočnosci staršoho čľoveka, aľe i spokojny vyvenčeny pan i zo svojim psom. Bez ňich by som take pocešeňe z dobroho krescanskoho skutku vera ňemal. A za to še jim scem obidvom šumňe podzekovac a jich pochvaľic tak, jak še patri. Najľepši verejňe, naj každy zna. Šak nač mame v Myslave verejny rozhlas? A kec še mi toto šicko podari, ozdaj mi už nichto vecej ňebudze krivdzic „ujo, vy nemáte rád zvieratá“.
Verim, že še mi zoznameňe š ňima na mesce činu daraz podari. O psovi znam ľem teľo, že to muši buc poredne hovedo, kec joho kopka še mi ňezmesci naraz na lopatu. A tak som sebe zmyšľel, že mu sprobujem podstyrčic šerbľik. Možno je vekši a nič še z ňoho ňebudze vykydovac. Aľe hlavňe naj to ma uroveň, jak medži inteľigentami. O inteľigenciu psa še ňebojim. Tomu isce dojdze, nač som mu dal šerbľik namesto joho terennoho budara. Vecej pochybujem o inteľigencii joho pana. Bo pes by še sam bez svojoho pana češko prišol vysrac pred moju kapurku.
