Úryvok z MOJEJ pripravovanej knihy Ing.Karola Martinku, ktorý som už minulý rok zverejnil na svojom FB profile:
Kniha vznikla z môjho zvyku robiť si poznámky. Začal som s nimi hneď ako som vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave a nastúpil do pracovného procesu. Snažil som sa ich písať pravidelne. Nebolo to vždy možné, pretože občas ma limitovali zdravotné problémy. Napriek tomu sa stali podrobným podkladom pre moju knihu. Bude to nielen o mojich skúsenostiach a zážitkoch, ale aj histórií našej rodiny od roku 1683 a o všetkom, čím si počas celého obdobia prešla. Z novodobých dejín budem hovoriť o jej prenasledovaní za Slovenského štátu, pretože moji starí rodičia chránili Židov a komunistov. Čitatelia sa dozvedia, čo sa dialo v roku 1948 a p o ňom, ako sa nás týkala takzvaná Akcia B, či obvinenia z buržoázneho nacionalizmu. Budem hovoriť aj o pozitívnych veciach ako bolo 20 šťastných rokov s mojou prvou manželkou Blaženou. Chcem porovnať aj to, ako sa žilo za socializmu u nás a ako teraz a hovoriť aj o tom, že dnes všetkému vládnu peniaze. Ako inak potom pomenovať, to, čo sa stále deje, že si stredoškolsky vzdelaný človek môže za 6.000 eur kúpiť vysokoškolský diplom na počkanie a kto s tým vo veľkom obchoduje,za aké peniaze vedia ľudia zohnať diplomatický pas, že mnohí „podnikatelia“ ryžujú na krátení daní a praní špinavých peňazí za asistencie štátnych orgánov. Budem hovoriť aj o istej policajnej konfidentke a jej vzťahu k obchodovaniu s orgánmi, napríklad s ľudskými žilami. Pokiaľ by konfidenti pracovali len pre políciu, azda by to bolo v poriadku. Mnohí však využívajú túto prácu predovšetkým pre vlastné obohatenie. Čo si myslieť o človeku, ktorý zháňa mladých softweristov a potom ich nahovára, aby "heckovali" banky za účelom nelegálnych prevodov, či daňové úrady s cieľom úpravy daňových dokumentov. Policajní konfidenti by mali pomáhať chytať kriminálne živly, no z týchto praktík vidno, že aj z nich sa stávajú zločinci schopní všetkého.
Zmienim sa aj o stave vymožiteľnosti práva na Slovensku pre zahraničných investorov, ktorý sa neustále zhoršuje. Pokiaľ na tom nie je politický záujem, nemajú šancu dosiahnuť spravodlivosť v trestnoprávnej oblasti. Môžu mať aj v rukách víťazstvo na Najvyššom súde, no vôbec nie je záujem na tom, aby sa implementovalo v praxi. Budem sa zaoberať aj pôsobením poradenských firiem , nevynímajúc "veľkú štvorku", ktoré legalizujú za desiatky miliónov eur ročne rôzne podvody štátnych orgánov. Nevynechám ani tému nehoráznych platieb pre rôzne právnické kancelárie, ktoré zastupujú štát pri arbitrážach. Budem sa zaoberať aj témami čo mali spoločné s Devín bankou traja Jozefovia, Ráž, Adamovič a Golonka, či akú úlohu hral v súvislosti s Devín bankou nebohý Ernest Valko alebo o čo snažil na Ministerstve financií pri arbitrážach za šéfovania ministra Ivana Mikloša? Škoda, že sa o hlbšie súvislosti arbitráží nezaujímal komentátor Leško, ktorý v komentári z 10.mája 2011 vyzdvihol právne názory mojej exmanželky Jany, najmä, prečo nehľadal dôvody, ako to, že všetko presne vedela, akú mal úlohu Valko pri prehratej slovenskej arbitráži v prípade Eureco, akcionára poisťovne Union. Prečo Slovensko odmietlo pri arbitráži spoločnosť Skadden, Arps, Slate, Meagher&Flom LLP and Affiliates, ktorá pre Slovensko vyhrala spor s HICEE a zachránila jednu miliardu eur?
Nevyhnem sa ani médiám, nielen súkromným, a tomu ako si dokážu umelo dvíhať sledovanosť, či čítanosť, prostredníctvom "amerických" serverov a tak vzbudzovať dojem vlastnej dôležitosti. Pritom ich reálna sledovanosť alebo čítanosť je o 40-50% nižšia.Táto kniha bude veľmi rozsiahla, no vyjde až po mojej smrti. Malou ukážkou je nasledujúca kapitola, ktorá sa ešte doplní o ďalšie fakty a zaujímavé informácie aj v súvislosti s tým ako museli za socializmu pracovníci podnikov zahraničného obchodu automaticky spolupracovať s ŠTB s výnimkou detí vysokopostavených komunistických funkcionárov ako bol predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal alebo šéf Štátnej plánovacej komisie, môj otec Ing. Karol Martinka CSc.
Ako nás podvodom pripravili o fabriku, ktorá za Andreja Babiša skončila v úpadku
Po skončení VŠE som nastúpil do PZO Technopolu, kde som mal na starosti dovoz investičných celkov pre Chemické závody Juraja Dimitrova (CHZJD) v Bratislave, neskorší Istrochem. V tom čase sa finalizovala výroba polypropylénovej striži a káblika, preto doviezli zariadenia pre úseky POP III a POP IV. CHZJD v tom čase produkovalo najmä na vývoz, keď 85% výrobkov smerovali do krajín RVHP. Paradoxne, investičné celky, ktoré skvalitňovali výrobu, sme dovážali zo západu Európy a tak som spoznal viacerých nemeckých, holandských, talianskych a švajčiarskych dodávateľov. Najmä preto, že zariadenia potrebovali údržbu a náhradné diely. CHZJD som považoval na tie časy za veľmi dobrú fabriku. Napokon, mal som na ňu milé spomienky už z detstva. Vždy, keď sme s rodičmi prišli z dovolenky, kde som musel neustále chodiť po rôznych historických pamiatkach, som Bratislavu neomylne identifikoval podľa typického zápachu z CHZJD a už som vedel, že ma opäť čaká športovanie na Zlatých pieskoch. V roku 1993 ma oslovil švajčiarsky podnikateľ, ktorého som dobre poznal, s myšlienkou, aby som mu radil pri možnej privatizácie Istrochemu. Opakoval sa však podobný scenár ako pri piešťanských kúpeľoch, že Moravčíková vláda ho nechcela privatizovať pred voľbami. Poučil som sa z mediálnej škandalizácie pri privatizovaní piešťanských kúpeľov, usmernili ma aj zahraniční investori a tak som radšej k tejto téme nevystupoval verejne, čo sa mi v konečnom dôsledku darilo 21 rokov. FNM pod „nátlakom“ nemal záujem rozvíjať Istrochem a uchovať zamestnanosť, keďže išlo o fabriku priamo v meste. Skôr ho chceli rozdeliť a urobiť z jeho areálu pozemky pre komerčnú výstavbu, čo by zabezpečilo rýchle zbohatnutie bez námahy a rizika. Z pohľadu mesta mali veľmi dobrú polohu. O privatizáciu Istrochemu sa začalo reálne bojovať až v druhej polovici 1996. FNM predával 67% akcii fabriky a tie získala eseročka Chemické závody Bratislava, ktoré patrili oficiálne Mariánovi Trandžíkovi, následne novému generálnemu riaditeľovi fabriky. Mimochodom, o privatizáciu Istrochemu sa zaujímala aj spoločnosť Petrimex, ktorú už vtedy vlastnil Andrej Babiš. Nový vlastník fabriky, Trandžík, však nemal na to, aby Istrochem rozvíjal sám a hľadal k sebe partnera, tichého spoločníka. Trandžíkova manželka v tom čase pracovala v Devín banke. Cez ňu som sa s ním zoznámil a rozhodol sa, že vstúpim do hry so zahraničnými spoločníkmi. Začiatkom roku 1997 sme získali 95% akcií vlastníka firmy, Chemických závodov Bratislava. Mojim cieľom bol rozvoj tradičnej bratislavskej fabriky, ktorej začiatky sa datujú od roku 1873, keď vznikla Dynamitka Alfreda Nobela. Hlavnými piliermi Istrochemu mala byť výroba pre automobilový priemysel a výbušniny. Nerentabilné časti sa mali utlmiť a na ich mieste mal vzniknúť viaceré priemyselné parky. Túto koncepciu som priniesol na Slovensko ja. Nemecko sa už od začiatku roku 1994 zaujímalo o priemyselný potenciál Slovenska a hľadalo spôsoby investovania. Spolu s mojou advokátkou som prišiel s myšlienkou pozvať na Slovensko, čestného predsedu CDU Lothara Spätha, nielen politika, ale aj vplyvného priemyselníka. Pri hľadaní spôsobu, ako prilákať silné nemecké firmy, sme rozpracovali koncepciu priemyselných parkov. Vtedajší podpredseda vlády Ján Čarnogurský pri našom osobnom stretnutí o ňu prejavil záujem, no chcel sa jej naplno venovať až po víťazstve v parlamentných voľbách na jeseň 1994. Ako dobre vieme, voľby napokon dopadli úplne inak.
Rokoval som s dvomi najväčším výrobcami pneumatík na svete, aby im Istrochem dodával sulfenax a pneumax, čo sú produkty, nevyhnutné pre výrobu pneumatík. O tom, aký dobrý a prezieravý zámer to bol, svedčí, že stačili dve desaťročia a Slovensko je dnes jedným z najvýznamnejších hráčov v globálnom automobilovom biznise. Istrochem mohol byť integrálnou súčasťou tohto úspechu. Taktiež bol pripravený veľký investor na výrobu výbušnín a dodávky pre Izrael, USA, najmä s využitím pre kameňolomy a povrchovú ťažbu. Mojím snom bolo, aby v Istrocheme opäť pracovalo aspoň päť tisíc ľudí , tak ak o to bolo v roku 1989. S tým rozdielom, že by nepracovali len chemických prevádzkach, ale aj v iných výrobách v priemyselných parkov.
Po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu v roku 1998 však došlo k zvratu. Istrochem patril medzi vybrané fabriky, kde hľadala nová politická garnitúra cestu ako čo najrýchlejšie zvrátiť privatizáciu, dostať opäť fabriku do rúk a predať ju ďalej bez ohľadu na zamestnanosť. Špinavú prácu mal vykonať nový šéf FNM Ľudovít Kaník. Najlepšie ju charakterizoval jeho vtedajší výrok, publikovaný v týždenníku Plus 7 dní. „Dokázať privatizačné podvody je veľmi ťažké, lebo všetko sa mohlo udiať v súlade so zákonom.“ Čudujem sa, že mu za takúto hlúposť ešte ne odobrali vysokoškolský diplom a aj maturitné vysvedčenie. V súčasnosti je jednou z medializovaných káuz odmena pre advokátsku kanceláriu R.Bžána za zastupovanie štátu v kauze vodného diela Gabčíkovo. Neviem, prečo sa všetci čudujú, lebo MH manažment postupuje podľa rovnakého scenára ako jeho predchodca FNM. Pod Kaníkovým vedením v rokoch 1998-99 vyplácal desiatky miliónov slovenských korún advokátskym kanceláriám za to, že dokázali „násilne“ odobrať firmy ich privatizérom z obdobia Mečiarovej vlády. Mňa donútili podpísať prevod akcií piešťanských kúpeľov na základe vyhrážok mojej rodine od kriminálnych živlov v ich pozadí. Či túto metódu použili aj v iných kauzách, o to som sa nezaujímal.
V prípade Istrochemu sa najskôr začala „mediálna masáž“, keď fabriku označoval za neplatiča, hoci všetky záväzky voči FNM mala jej vlastník dávno vyrovnané. Potom FNM využil na odobratie akcií klauzulu, kde sa uvádza, že FNM môže od zmluvy odstúpiť iba v prípade neschválenia koncentrácie Protimonopolným úradom SR podľa paragrafu 10 zákona 188/94 ZB. o ochrane hospodárskej súťaže. Podľa predstaviteľov Chemických závodov sa táto povinnosť ich spoločnosti netýkala. Navyše, Protimonopolný úrad nič neskúmal, hoci mohol pokojne aj sám od seba. Azda preto, že prípad koncentrácie ani reálne nemohol nastať, pretože Chemické závody pred podpisom zmluvy neobchodovali, nevyrábali, ani nevlastnili podnik s rovnakým výrobným programom. Tento právny názor potvrdili Trandžíkovi aj pracovníci Protimonopolného úradu. FNM pod vedením Kaníka jednoducho dal príkaz Stredisku cenných papierov na prevod 67% akcií Istrochemu od účtu Chemických závodov k sebe. Protiprávny akt a čistá krádež akcií spoločnosti, ktorá mala na konci minulého storočia významné miesto na svetovom trhu v produkcii gumárenských chemikálií. Dôkazom toho, že táto akcia nebola v súlade s kostolným poriadkom, je mimosúdna dohoda, ktorú FNM uzavrel v roku 2001 s Chemickými závodmi na čele s Trandžíkom a vyplatil mu viac ako 200 milinov korún. Niekto pri tom zbohatol, no určite to neboli tichí spoločníci a zamestnanci. Napriek tomu však išlo len o „bakšiš“ v porovnaní s celkovou hodnotou spoločnosti. Dohoda bola nevyhnutná na to, aby FNM mohol opäť sprivatizovať Istrochem. Ponáhľali sa to spraviť, lebo to bolo potenciálne „zlaté vajce.“ Žiadna privatizácia v Mečiarovej a Dzurindovej ére sa totiž nezaobišla bez provízií a zákulisných dohôd. FNM predával v roku 2002 91,63% akcií Istrochemu. Vtedy už bolo jasné, že vážnym záujemcom je opäť Dzurindov privatizér Babiš a jeho Agrofert, ktorý bol významným klientom Istrochemu. Jeho kúpou by odstránil konkurenta a zároveň získal silnejšiu pozíciu na stredoeurópsk om trhu. Loboval a dohadoval si kúpu na najvyššej úrovni, pretože mal silného konkurenta, NCHZ Nováky, spoločnosť ktorú v tom čase ovládala finančná skupina 1.garantovaná. Na jej elimináciu štátni úradníci neváhali použiť primitívny spôsob, keď neotvorili obálku s jej ponukou, pretože mala údajne prísť tri minúty po uzávierke o 12:00. Pritom o štátnych úradníkoch je známe, že majú hodinky nastavené o päť až desať minút skôr, aby nemeškali do práce.
Jedinú uznanú ponuku tak podal budúci český premiér Babiš, ktorý za ňu zaplatil 202 miliónov korún. Podľa medializovaných informácií jeho vyradený konkurent zaplatil dvojnásobok, pričom počítal s tým, že zaplatí aj sanovanie kontaminovaných pozemkov. Pre Dzurindovho privatizéra Babiša to mal naopak urobiť štát, ktorý sa k tomu doteraz nemá. A Bratislave a jej vodným zdrojom tiká časová bomba od Nového Mesta až po Vrakuňu. Akú hodnotu musel mať Istrochem, keď bola potrebná mimosúdna dohoda, za ktorú zaplatil za 67% percent akcií viac ako inkasoval za 91,63% od Babišovho Agrofertu?
Babiš tak získal „za babku“ konsolidovanú silnú fabriku, ktorá mala k dátumu jeho prevzatia v októbri 2002 ziskové hospodárenie a viac ako 1,100 zamestnancov. Tri štvrtiny produkcie vyvážala do krajín EÚ a do Severnej Ameriky. Privatizáciou sa začala stagnácia Istrochemu, ktorá pokračovala strmým úpadkom po roku 2006, keď Babiš kúpil aj Duslo Šaľa. Istrochem už nepotreboval a fabriku, ktorá je súčasťou histórie Bratislavy, v roku 2009 definitívne zatvoril. Dnes je jej obrovský areál pustý. Ostala len malá výroba sulfenaxov pre Duslo Šaľa. Aj tá, keby sa tam dala preniesť, hoci aj lopatou, už by značka Istrochemu vôbec neexistovala. Smutným nástupcom je spoločnosť Istrochem Reality, ktorá spravuje areál a niektoré ďalšie nehnuteľnosti po celom Slovensku. Ľudia sú prepustení a obrovský priestor zíva prázdnotou a smútkom. Paradoxné je, že za Mečiara Istrochem rástol a hlavne mal perspektívu a budúcnosť, zamestnanci sociálne istoty a štát príjem z daní z jeho zisku a odvodov. Vidno o čo išlo privatizérom 2.0 po roku 1998. Majetok rýchlo rozpredať bez ohľadu na ľudí a príjem pre štát. Koniec Istrochemu nesie len jediné pozitívum. Bratislava už nemá ten charakteristický zápach.
