Dôkazom tohto smutného stavu je ešte smutnejší stav centrálnej budovy Slovenského národného múzea na Vajanskom nábreží v Bratislave, kde opadaná omietka na fasáde veľmi zreteľne ukazuje na rebríček hodnôt v tejto republike. V centrále SNS by možno povedali, že za to môžu maďarskí iredentisti z SMK a z Mostu/Híd, ktorí si dovolili využívať štátne peniaze aj na menšinovú kultúru, zatiaľ čo v centrále SaS alebo SDKÚ by si možno kládli otázku, na čo je vlastne niekomu v 21.storočí národné múzeum.
Máme za sebou 20 rokov samostatnosti, rozkrádania republiky a peňazí jej občanov, pričom ani za takúto dlhú dobu sme si nevybudovali priestory, ktoré by dôstojne a na vysokej úrovni rozprávali o našej krajine, o jej silných stránkach a o výsledkoch práce jej ľudí. Prečo sa reprezentácia tohto štátu uspokojí s tým, že hlavné kultúrne ustanovizne sídlia v budovách, ktoré možno (a ani o tom nie som vôbec presvedčený) zodpovedali nárokom doby v čase ich vzniku pred viac ako polstoročím?
Domnievam sa, že to súvisí s našou provinčnosťou, prehnaným materializmom, a neschopnosťou pristupovať k vlastnej kultúre s veľkorysosťou. Aj preto si myslím, že je čas k tomu, aby národ prestal za každú cenu látať diery na svojich nohaviciach, ale aby si konečne zadovážil nohavice nové, ktoré zodpovedajú jeho postaveniu. Nebuďme trochári, ktorí si za pár korún nechajú vŕtať do kolena a postavme nové národné múzeum a novú národnú galériu tak, aby ich architektúra prežila nás všetkých a raz si naši potomkovia povedali, že tu žili ľudia, ktorí za niečo stáli.
