Predpokladám, že väčšina z nás si pamätá, ako to funguje - meno autora, krátky životopis, významné diela, základný obsah. Takto postavené učebné osnovy vytvárajú zo žiaka kartotéku, ktorej obsahová hodnota klesá priamo úmerne s uplynutým časom, pretože naša pamäť jednotlivé informácie postupne vymazáva.
Myslím si, že je hlúpe a nepoctivé, aby obsahový výklad jednotlivých diel bol servírovaný na podnose bez toho, aby sa od žiaka reálne vyžadovala práca s uvedenými dielami. Ako však pracovať s takým množstvom diel, aby bolo zaistené, že žiak získa všeobecný rozhľad zo svetovej literatúry? Odpoveďou bude, že na všeobecný rozhľad v slovenskom ponímaní by sme mali zabudnúť a inšpiráciu by sme mali hľadať napríklad vo francúzskom vzdelávacom systéme, ktorý som mal možnosť zažiť na vlastnej koži.
Vo Francúzsku sme v škole vôbec nefungovali v štýle kartotéky, ale v priebehu každého stredoškolského trimestra sme sa koncentrovali na určitú tému, ktorú pokrýval úzky okruh vybraných autorov. Nikdy nezabudnem napríklad na prvý trimester, kedy hlavnou témou bol holokaust, pričom jeho fungovanie sme mali možnosť vnímať cez rozbor diel vybraného okruhu autorov, ktorých mená si na rozdiel od toho, čo sme sa učili na Slovensku, dodnes pamätám - Primo Lévi a Jorge Semprún. Na každú hodinu sme museli prečítať časť knihy, aby sme následne mohli o jednotlivých kapitolách diskutovať priamo s učiteľom, ktorý sa tešil prirodzenému rešpektu zo strany žiakov. Som presvedčený, že takto postavené učebné osnovy by boli omnoho zmysluplnejšie stráveným časom, ako len hlúpe memorovanie, ktoré zlyháva v tom podstatnom, čo by malo školstvo robiť. A to je rozvoj ducha.
