Akiste možno súhlasiť s tým, že po troch nevýrazných prezidentoch republiky by šlo o kvalitatívny posun, ktorý by sa v slovenských podmienkach mohol svojou revolučnosťou prirovnať ku galaktickej zrážke. Ale to je tak asi všetko, čo možno o tejto kandidatúre povedať, pretože víťazstvo tohto kandidáta v prezidentských voľbách je bohužiaľ z oblasti sci-fi a samotná myšlienka zaoberať sa kandidatúrou je skôr prejavom chybného politického úsudku.
Dôvodov k tomu záveru je niekoľko, pričom by sa mohlo začať samotným vekom kandidáta, ktorý je síce v súlade so zákonom stanovenými 40 rokmi, ale ide o dolnú hranicu vekového limitu. Osobne s týmto bodom nemám vážny problém, ale časť slovenských voličov s tým mať problém určite bude. Niekde hlboko v kolektívnej pamäti národa zostal nielen obraz Františka Jozefa I., ale aj Tomáša Garrigue Masaryka. Pokračovať sa dá tiež poukázaním na krátke pôsobenie vo vrcholovej politike, pretože ako nová tvár strany bol JUDr. Radoslav Procházka predstavený na začiatku roku 2010, čo znamená, že vo vrcholovej politike pôsobí 3 roky. Preto môžeme prinajlepšom hovoriť o úspešnom začiatku politickej kariéry vo funkcii poslanca NRSR, čo je príliš krátka doba na to, aby po 4 rokoch (z toho v opozícii 2 a 1/2) vyvrcholila táto kariéra vo funkcii prezidenta republiky. A s krátkosťou pôsobenia v politike tiež súvisí autorita kandidáta, ktorý zatiaľ neprešiel verejnou kompetenčnou previerkou v exekutívno-straníckej funkcii (úspešný minister, predseda vlády, šéf politickej strany, atď.).
Aj preto si myslím, že namiesto strácania energie na prezidentskú kandidatúru, by bolo vhodnejšie venovať sa práci pri obnove vyžitej a impotentnej pravicovej scény na Slovensku.
