To, že sa predseda Matice slovenskej Ing. Marián Tkáč, PhD. vyznáva zo svojho pociťovaného komplexu menejcennosti, nakoľko o existencii Slovákov podľa neho nevedeli ani v Poľsku, v Maďarsku(!) a ani na Ukrajine, ma vôbec neprekvapuje. Podobne ma neprekvapuje ani jeho vyjadrenie, že v istom zmysle slova sme najlepšou krajinou z postkomunistických štátov, pretože sme zaviedli spoločnú európsku menu (to mi je argument), aj keď si predseda rýchlo spomenul, že to sa podarilo aj Estónsku, ako aj Slovinsku. Dokonca Slovinci majú aj more, ako predseda poznamenal, ale chýbajú im bližšie nešpecifikované iné veci a preto sme aj tak najlepší. Kam sa na nás ostatné národy hrabú! Tieto všetky vyjadrenia sú klasickou prehliadkou zakomplexovanosti a nedostatku skromnosti, ktorú je možné sledovať u veľkého množstva národniarov.
To, čo ma však zarazilo, sú jeho umelecké sklony, ktoré predseda ventiluje maľovaním obrazov. Tie sa raz možno vydajú podľa jeho slov ako maľované dejiny Slovenska pre ľud a mládež. V nich budú mať naši potomkovia možnosť obdivovať návštevu Indov s obchodníckymi sklonmi k našim predkom, ktorí žijú pod Kriváňom. Tí vyznávajú kult vlasatého boha, odkiaľ podľa predsedu vzniklo pomenovanie Sloven, pretože vyznávač vlasatého boha sa v tamilčine(!) údajne povie Sloven. Naozaj chce predseda Matice slovenskej budovať národnú hrdosť podobnými sprostosťami? Mamma mia! Zachráň sa, kto môžeš!
