Európa sa musí zachrániť sama
Európa bola po stáročia jedným z hlavných centier svetového hospodárskeho, vedeckého a kultúrneho rozvoja. Priemyselná revolúcia, vedecké objavy, technologické inovácie a rozvoj slobodného podnikania vytvorili predpoklady pre mimoriadny rast prosperity. Po tragédii dvoch svetových vojen dokázali európske národy obnoviť svoje hospodárstva, vybudovať demokratické inštitúcie a vytvoriť priestor spolupráce, ktorý nemá v našich dejinách obdobu.
Európska integrácia sa stala jedným z najúspešnejších politických projektov modernej histórie. Priniesla zmierenie medzi národmi, ktoré proti sebe po stáročia bojovali, otvorila hranice, vytvorila spoločný trh a umožnila slobodný pohyb ľudí, tovaru, služieb a kapitálu.
Dnes však Európa stojí pred vážnymi výzvami. Jej hospodársky rast je slabý, zaostáva v niektorých rozhodujúcich technologických oblastiach, zápasí s vysokými cenami energií, nadmernou reguláciou a komplikovanými rozhodovacími procesmi. Súčasne čelí zásadným geopolitickým zmenám a rastúcej konkurencii svetových veľmocí.
Som presvedčený, že najväčšou hrozbou pre Európu nie je samotná zmena sveta okolo nás. Tou je naše vlastné vnútorné oslabovanie. Zmeny vo svete iba čoraz výraznejšie odhaľujú jeho dôsledky.
Keď sa prosperita stane samozrejmosťou
Niekoľko generácií Európanov si zvyklo na život v relatívnom bezpečí, slobode a prosperite. To, čo bolo pre našich rodičov a starých rodičov často nedosiahnuteľným snom, dnes považujeme za prirodzenú súčasť života.
Zabúdame však na jednu podstatnú vec. Prosperita nevzniká politickým rozhodnutím. Vzniká prácou, tvorivosťou, podnikaním, investíciami, vzdelávaním a inováciami. Štát môže vytvárať podmienky, v ktorých sa týmto aktivitám darí. Nemôže ich však dlhodobo nahrádzať.
V priebehu desaťročí sa v európskej politike postupne presadzovala nebezpečná tendencia. Namiesto vysvetľovania ekonomickej reality začali mnohí politici súťažiť v sľuboch. Vyššie dávky, nové nároky, viac verejných výdavkov. Často bez primeranej odpovede na otázku, kto a z čoho to všetko zaplatí.
Takáto politika vytvára začarovaný kruh. Občania si zvykajú očakávať od štátu stále viac a politici prichádzajú s ďalšími sľubmi. Dlhodobá udržateľnosť verejných financií a zodpovednosť voči budúcim generáciám ustupujú krátkodobému politickému prospechu.
Neodmietam sociálnu solidaritu. Považujem ju za prirodzenú súčasť vyspelej civilizácie. Musí však existovať rovnováha medzi solidaritou a zodpovednosťou, medzi právami a povinnosťami.
Sociálny štát môže byť dlhodobo úspešný iba vtedy, ak existuje výkonné hospodárstvo schopné vytvárať hodnoty, z ktorých sa financuje.
Nemôžeme donekonečna rozdeľovať to, čo sme ešte nevytvorili.
Európa potrebuje obnoviť hospodársku dynamiku
Som presvedčeným zástancom Európskej únie. Práve preto považujem jej zásadnú reformu za nevyhnutnú.
Európa má obrovský hospodársky potenciál. Má vzdelaných ľudí, kvalitné univerzity, vedecké pracoviská, priemyselnú tradíciu aj kapitál. Napriek tomu tento potenciál nedokážeme dostatočne využívať.
Na problémy európskej konkurencieschopnosti upozornila aj Draghiho správa z roku 2024. Pomenovala zaostávanie v inováciách, spomalenie produktivity, vysoké energetické náklady a potrebu rozsiahlych investícií.
Európski podnikatelia čelia zložitým administratívnym povinnostiam, neprehľadným pravidlám a regulačnému prostrediu, ktoré často komplikuje ich schopnosť konkurovať podnikom z iných častí sveta.
Nie každá regulácia je zlá. Ochrana hospodárskej súťaže, vlastníckych práv, spotrebiteľov či životného prostredia má svoje opodstatnenie. Problém vzniká vtedy, keď regulácia prestáva slúžiť svojmu účelu a stáva sa prekážkou rozvoja.
Potrebujeme dôslednú dereguláciu tam, kde sú pravidlá zbytočné alebo neprimerané, odstránenie byrokratických prekážok, skutočne funkčný jednotný trh, lepšie podmienky pre investície a podporu inovácií.
Európa musí prestať vytvárať prekážky vlastnej konkurencieschopnosti. Nie preto, aby sa vzdala svojich sociálnych alebo environmentálnych štandardov, ale preto, aby mala hospodársku silu potrebnú na ich dlhodobé udržanie.
Energetická bezpečnosť je podmienkou nezávislosti
Bez bezpečných, dostupných a konkurencieschopných dodávok energie nemôže existovať silný európsky priemysel ani dlhodobo prosperujúce hospodárstvo.
Európa sa musí poučiť z vlastných chýb. Zdanlivo lacná energia môže mať v konečnom dôsledku mimoriadne vysokú cenu. Nielen ekonomickú, ale aj politickú a bezpečnostnú. Návrat k jednostrannej závislosti od externých dodávateľov by nebol prejavom hospodárskeho pragmatizmu, ale strategickej krátkozrakosti.
Energetická bezpečnosť je neoddeliteľnou súčasťou európskej nezávislosti.
Som presvedčený, že Európa má dostatok vedeckého a technologického potenciálu na hľadanie vlastných energetických riešení. Inovatívne prístupy si zaslúžia väčšiu pozornosť, výskumnú podporu a priestor na praktické uplatnenie.
Potrebujeme podporovať nové technológie, modernizovať energetickú infraštruktúru a vytvárať podmienky pre investície, nie zväzovať technologický rozvoj ideologickými predsudkami.
V tejto súvislosti považujem za nerozumné aj kategorické odmietanie jadrovej energetiky. Stabilné nízkouhlíkové zdroje, medzi ktoré jadrová energia patrí, môžu zohrávať významnú úlohu pri zabezpečovaní energetickej bezpečnosti a konkurencieschopnosti Európy. Každú technológiu treba posudzovať podľa jej bezpečnosti, ekonomickej efektívnosti a skutočného prínosu, nie podľa politických nálepiek.
Európa nepotrebuje energetickú politiku založenú na dogmách. Potrebuje energetickú politiku založenú na vede, inováciách, ekonomickej racionalite a strategickej nezávislosti.
Slobodný jednotlivec a silná Európa
Som ekonomický liberál a sloboda jednotlivca patrí medzi hodnoty, ktoré považujem za zásadné. Verím v osobnú iniciatívu, slobodné podnikanie, vlastnícke práva a zodpovednosť človeka za vlastný život.
Zároveň som presvedčený, že v dnešnom svete dokáže tieto hodnoty účinne chrániť iba silná a spolupracujúca Európa.
Nie je v tom rozpor.
Spojené štáty, Čína a ďalšie svetové mocnosti disponujú hospodárskymi, technologickými a vojenskými kapacitami, ktorým jednotlivé európske štáty len ťažko dokážu samostatne konkurovať.
Európska únia má však približne 452 miliónov obyvateľov. Spoločne predstavujeme jednu z najväčších ekonomík sveta a disponujeme mimoriadnym ľudským, vedeckým a hospodárskym potenciálom.
Ak dokážeme postupovať jednotne, sme silou, ktorú nemôže žiadna svetová veľmoc ignorovať.
To však neznamená, že potrebujeme stále viac centralizácie.
Európska únia by mala byť silná tam, kde spoločný postup prináša skutočnú pridanú hodnotu – v zahraničnej a bezpečnostnej politike, obrane, ochrane vonkajších hraníc, energetickej bezpečnosti a strategických hospodárskych otázkach.
Tam, kde dokážu efektívnejšie rozhodovať členské štáty, regióny, obce alebo samotní občania, by mala rešpektovať ich právomoci a slobodu.
Potrebujeme tiež zjednodušiť a zrýchliť rozhodovacie procesy európskych inštitúcií. V čase rýchlych geopolitických zmien si nemôžeme dovoliť, aby sa zásadné rozhodnutia stávali rukojemníkmi nekonečných rokovaní a vnútropolitických kalkulácií.
Silná Európa nemá byť cieľom sama osebe. Má byť nástrojom ochrany slobody, bezpečnosti a prosperity jej občanov.
Európa nepotrebuje byť veľmocou preto, aby dominovala iným. Potrebuje byť dostatočne silná, aby o jej budúcnosti nerozhodovali iní.
Nesmieme zabudnúť, kto sme
Hospodárska sila sama osebe nestačí. Každá spoločnosť potrebuje aj vedomie vlastnej identity, hodnoty, na ktorých stojí, a predstavu o budúcnosti, ktorú chce vytvárať.
Mám pocit, že Európa postupne stráca sebavedomý vzťah k vlastnému civilizačnému dedičstvu.
Našu kultúru formovali grécka filozofia, rímske právo, kresťanstvo, renesancia, humanizmus a osvietenstvo. Kresťanstvo po stáročia zásadne ovplyvňovalo európske chápanie človeka, morálky, zodpovednosti a spoločenských vzťahov.
V tomto kultúrnom a historickom zmysle sme dedičmi kresťanskej civilizácie bez ohľadu na to, či sme osobne veriaci alebo nie.
To neznamená, že by Európa mala byť nábožensky jednotná alebo že by sme mali prehliadať temné kapitoly vlastných dejín. Schopnosť kriticky reflektovať vlastnú minulosť je jednou z predností európskej civilizácie.
Ale rešpektovanie iných kultúr nesmie znamenať ľahostajnosť k vlastnej. Otvorenosť svetu nevyžaduje, aby sme sa vzdali svojej identity.
Dôležitú úlohu tu zohráva vzdelávanie. Nestačí odovzdávať mladým ľuďom iba vedomosti a profesijné zručnosti. Mali by rozumieť aj tomu, ako vznikli demokratické inštitúcie, prečo je dôležitý právny štát, čo znamená sloboda jednotlivca a aké historické skúsenosti viedli k európskej integrácii.
Predovšetkým by mali chápať, že sloboda, mier a prosperita nie sú samozrejmosťou. Sú hodnotami, ktoré každá generácia musí vedieť zachovať a rozvíjať.
Migrácia a nebezpečenstvo jednoduchých odpovedí
Súčasťou európskej reality je aj migrácia. Ide o vážnu otázku, ktorú nemožno riešiť ani ignorovaním problémov, ani jednoduchými heslami.
Európa musí mať schopnosť účinne chrániť svoje vonkajšie hranice, kontrolovať nelegálnu migráciu, dôsledne uplatňovať svoje zákony a presadzovať jasné pravidlá integrácie.
Súčasne musí rešpektovať ľudskú dôstojnosť, medzinárodné záväzky a práva ľudí, ktorí majú nárok na ochranu.
Otvorená spoločnosť neznamená spoločnosť bez pravidiel. A dodržiavanie pravidiel nemožno zamieňať za nepriateľstvo voči cudzincom.
Ak demokratické politické strany nedokážu tieto problémy otvorene pomenovať a účinne riešiť, vytvárajú priestor pre radikálnych populistov, ktorí ponúkajú jednoduché riešenia zložitých problémov.
Európske dejiny nás pritom dostatočne poučili o nebezpečenstve autoritárstva, politického extrémizmu a vodcov, ktorí sľubujú národnú obnovu za cenu obmedzovania slobody a demokratických pravidiel.
Riešením preto nie je ďalší populizmus, tentoraz s opačným znamienkom. Riešením je zodpovedná politika, ktorá dokáže pomenovať skutočné problémy a ponúknuť uskutočniteľné riešenia.
Potrebujeme novú generáciu politických lídrov
Som presvedčený, že Európa potrebuje zásadnú zmenu politického líderstva.
Potrebujeme politikov s víziou, ktorí dokážu vysvetliť, kam chcú Európu viesť, prečo sú reformy potrebné a aké výsledky od nich možno očakávať.
Predovšetkým však potrebujeme lídrov, ktorí budú mať odvahu povedať občanom aj nepríjemnú pravdu.
Že prosperita nie je samozrejmosť. Že bohatstvo sa najprv musí vytvoriť, až potom sa môže rozdeľovať. Že bezpečnosť a sloboda niečo stoja. Že žiadna spoločnosť nemôže dlhodobo žiť nad svoje možnosti.
A že ak chceme zachovať európsky spôsob života, budeme musieť všetci, každý podľa svojich schopností a možností, vyhrnúť rukávy a podieľať sa na spoločnom úspechu.
Takáto výzva však musí začínať u samotných politických lídrov.
Nemôžu žiadať zodpovednosť od občanov, ak sami nedokážu zodpovedne hospodáriť s verejnými prostriedkami. Nemôžu požadovať dôveru, ak nie sú ochotní priznať vlastné chyby. A nemôžu hovoriť o budúcnosti Európy, ak ich politický horizont siaha iba po najbližšie voľby.
Potrebujeme štátnikov, ktorí budú ochotní presadzovať aj nepopulárne rozhodnutia, ak sú nevyhnutné pre dlhodobú prosperitu.
Skutočné demokratické líderstvo totiž spočíva aj v schopnosti presvedčiť slobodných občanov o potrebe zmeny.
Európa má budúcnosť. Ak ju budeme chcieť vytvoriť.
Napriek všetkým uvedeným problémom nie som pesimista.
Európa už v minulosti prekonala omnoho dramatickejšie krízy, než akým čelí dnes. Dokázala sa pozviechať z vojnových katastrof, obnoviť svoje hospodárstvo, vybudovať demokratické inštitúcie a vytvoriť priestor spolupráce, ktorý sa stal príkladom pre celý svet.
Máme stále obrovský potenciál. Máme vzdelaných ľudí, špičkových vedcov, schopných podnikateľov, priemyselnú tradíciu, kultúrne dedičstvo a skúsenosti generácií, ktoré dokázali uskutočniť veľké veci.
Nepotrebujeme vymýšľať novú Európu od základov. Potrebujeme obnoviť to, čo bolo zdrojom jej úspechu: slobodu, tvorivosť, podnikavosť, zodpovednosť, právny štát a schopnosť spolupracovať.
Potrebujeme reformovať naše inštitúcie, odstrániť prekážky hospodárskeho rozvoja, posilniť bezpečnosť a znovu nájsť zdravé sebavedomie.
A predovšetkým potrebujeme veriť, že to dokážeme.
Nie slepou vierou v ďalšie politické sľuby, ale dôverou vo vlastné schopnosti, v slobodných ľudí a v silu spoločného úsilia.
Európa sa nemusí vzdať svojich hodnôt, aby obstála v súčasnom svete. Práve naopak. Musí sa k nim vrátiť, porozumieť im a dokázať ich pretaviť do konkrétnych činov.
Naša budúcnosť nie je vopred rozhodnutá. Závisí od toho, aké rozhodnutia urobíme dnes a či budeme mať odvahu niesť za ne zodpovednosť.
Európa sa musí zachrániť sama.
A ja verím, že to dokáže.
