Ako som už v úvode svojho blogu spomenul, rád navštevujem miesta, kde som za mladi pracoval, študoval, zažíval svoje prvé lásky a rôzne inak trávil čas. Myslím, že po päťdesiatke to nie je u väčšiny ľudí nič výnimočné. Každého lákajú spomienky na dobu keď bol mladý, bezstarostný a mal život pred sebou, aj keď tá doba nebola nijak extra príjemná (čo bolo dané vtedajším režimom). Celkom dobre som na to nabehol, keď som v roku 2019 navštívil Izrael, kde som istý čas pracoval, neskôr som sa išiel podívať do staroslávneho mesta Tachov, kde som trávil vojenskú prezenčnú službu, do Bratislavy na školu i vojenskú katedru. Potom do toho bohužiaľ prišlo smutné obdobie Covid-u (nechcem sa o tom rozpisovať), prišla doba zákazov cestovania a izolácie. Keďže sa nikde poriadne ísť nedalo, chodil som sa aspoň prechádzať na polia a do hory, kde sme ako študentíci vykonávali rôzne práce, spravidla pomocné – na poliach obyčajne zbieranie zemiakov, v lese výsadbu stromčekov, počas letných aktivít obsluhu strojov a zariadení, jednoduchšie murárske a tesárske práce (vtedy hádam každý chlapec z dediny vedel postaviť múr, natiahnuť omietku, položiť škridlu atď.). Tak sa zrodil nápad napísať blog o študentských brigádach, spojený s dlhými túrami v okolí Martina (do Čiech, pozrieť sa či ešte stojí tá konzerváreň, kde sme pracovali sa bohužiaľ fakt ísť nedalo).
Keďže sa celý obsah môjho spomienkového blogu odohráva koncom sedemdesiatych rokov a v osemdesiatych rokoch, neodpustím si malú poznámku. To, že o tejto dobe píšem, neznamená, že sa mi tá doba, režim a oficiálne povinnosti nutné k zavŕšeniu štúdia akokoľvek páčili, ako sa mi to snažili v minulých blogoch podsúvať bývalí eštébáci a skrachovaní lampasáci. Bol som narodený a vychovaný (ako hovoríme na Slovensku „born and bred“) za socializmu, nepýtal som sa do tej doby, bola to moja mladosť a nemienim na ňu nespomínať kvôli nejakým komunistickým debilom. Všetky moje vtedajšie brigády v tej dobe by som vymenil za jeden trojmesačný Work and Travel niekde v Štátoch. My sme však mohli ísť na ostrov maximálne tak na Žitný (do žatvy). Tiež sa vopred ospravedlňujem, ak sa niekomu bude blog zdať trochu dlhší, ja nepíšem zo zásady politické blogy, kde stačí napísať, že nejaký politik je hlupák, prípadne niekoho inak haniť. Nie je jednoduché vtesnať spomienky na jednu etapu života na pol strany...V mojom blogu budem písať o študentských brigádach, nie o prácach okolo domu alebo gazdovstva (u starých rodičov). To by bolo na osobitnú kapitolu, pretože starí rodičia mali dosť veľký gazdovský dom, maštaľ i záhumienok (zbieranie ovocia, kosenie, hrabanie, chystanie dreva, hlavne však práca vo vinici, ktorá sa mi ako dieťaťu zdala obrovská). To by bolo na iný, rozsiahly blog.
Prvou školskou brigádou, ktorá čakala deti žijúce na severe stredného Slovenska bol samozrejme zber zemiakov. Túto aktivitu som absolvoval v 6. – 9. triede ZDŠ, 1. - 4. triede strednej školy a 1. – 4. (sic!) ročníku Slovenskej vysokej školy technickej. V piatom ročníku nám to odpustili (ročníkový projekt, štátnice), ale i tak sme si toho užili až-až. Zo základnej školy si z toho mnoho nepamätám, naše výkony asi neboli bohvieaké, prácu sme však odviedli a dostali aj nejakých pár drobných. Na strednej škole to bolo už vážnejšie, úseky sa zväčšili, traktor sa otáčal rýchlejšie, práca bola ťažšia, chodili sme domov uťahanejší, ale odmena sa nejako podstatne nezvýšila. Všetky peniaze sa odkladali na triednu vkladnú knižku (stužková). Mne však otec dal 150,- KČS do vrecka, pretože som každý deň doniesol za chlebník zemiakov domov a tým pádom sme ich nemuseli kupovať. Dievčatá boli niekedy z toho tempa až nešťastné, ja som bol síce zvyknutý tvrdo pracovať, ale vďaka mojej výške a neohrabanosti mi nerobili radosť práce, kde sa bolo treba v kuse zohýbať. Radšej by som muroval, hádzal do miešačky atď. atp.. V pamäti mi zostala vôňa čerstvo rozoranej zeme, pečených zemiakov, opekanej „konskej“ kukurice a sviežeho jesenného vzduchu (jeseň v Turci je nádherná, najmä potom, ako zmiznú ranné hmly).
Na SVŠT (vysoká škola) sme tiež išli – v prvom ročníku oficiálne na zemiaky, v reále sme však obracali ľan drevenými palicami, na veľkých plochách pod krásnymi Tatrami. Bol to teda určitý oddych od ustavičného zohýbania a celkom príjemná robota s prekrásnymi výhľadmi na hory. Bývali sme v autokempingu Tatranec, chalani v chatkách, dievčatá v murovanej budove (chystám sa tam pozrieť už asi 20 rokov, dúfam že raz to časovo vydá). Príjemné večery sme trávili v miestnom bare, na gitare nám hral a zábavu obstarával kamarát Mišo z Valaskej, ktorý neskôr opustil strojárinu a stal sa hercom v Banskej Bystrici. Keď sme po brigáde nastúpili do ročníka zistil som, že som u pána vrchného nechal nielen kompletný zárobok z brigády, ale i väčšinu z peňazí, ktoré som dostal od otca na celý mesiac pobytu na škole. Ďalšie dva ročníky sme zbierali zemiaky a robili aj na triedičke niekde v Liptovskom Jáne. Zárobok fakt nestál za reč. Napokon si jasne pamätám štvrtý ročník, keď sme bývali tiež na Liptove, v autokempingu Borová Sihoť, obvyklým spôsobom, dievčatá v murovanom, chalani v papundeklových chatkách. Jeden deň, asi v strede brigády, sme na poli veľmi zmokli. Mokrí ešte z poľa sme išli za vedením hotela, aby nám v chatkách zakúrili, inak nám do druhého dňa neuschne pracovné oblečenie. Obliekať si na seba mokré handry je fakt nepríjemná vec, to pozná každý, kto bol v armáde alebo pracoval vonku na montáži. Vedenie to s odkazom na šetrenie elektrinou odmietlo. To nás rozzúrilo a niektorí sme sa na to konto rozhodli ísť domov. Mohlo to znamenať nepríjemnosti s vedením školy, ale mne to bolo fakt jedno, taký som bol nahnevaný. Človek robí ako dobytok na poli, nezarobí dokopy nič, a nemá ani kde oschnúť. Keď sme nastúpili na výučbu, zavolali nás na dekanát a povedali nám že za trest musíme odpracovať brigádu – povážte si – v Slovliku, v Stupave, kde sa robil náš obľúbený študentský nápoj bowle (ovocie naložené v slabšom alkohole). Lepší trest nám ani nemohli vymyslieť! Akonáhle moji kolegovia prešli vrátnicu závodu a zočili tanky s gruzínskym brandy a vodkou, zobrali prázdne plechovky, natočili si rôzne druhy destilátov a rýchlo vypili. Ja som tiež okoštoval, ale iba mierne a s rozvahou, lebo som matke kedysi sľúbil, že sa v dospelosti nebudem opíjať. Kolegovia boli za chvíľu pod obraz Boží a začali sa hádať s nejakými väzenkyňami zo Žabieho majera, ktoré tam tiež boli na brigáde. Pokiaľ si matne spomínam, bola to tá najhoršia skupina vrahýň (na hlavách čierne šatky s bielymi bodkami, čo za bývalého režimu znamenalo u žien tretiu nápravno-výchovnú skupinu). Aby som zabránil nejakému väčšiemu konfliktu (bol som z celej skupiny najtriezvejší), bral som chalanov preč, na autobus a domov. Šofér autobusu – riadny búchač, nás pochopiteľne nechcel zobrať, napokon privolil, ale s tým, že ak niekto povracia vozidlo, utrie to do mojej košele (bol som jediným komunikujúcim z výpravy, s ostatnými už nebola reč, tí len niečo bľabotali). Našťastie sa tak nestalo a na študentský domov sme dorazili po niektorých menších problémoch relatívne v poriadku. Nuž čo, trestná pracovná zmena bola „odpracovaná“ a prípadný záznam v študijných materiáloch zmazaný.
Malé odbočenie: V roku 1996 som chcel vycestovať do Spojených Štátov a mal som aj rozbehnutý nejaký kšeft, ktorý som potreboval ukončiť. Preto som zobral ponuku učiť jeden rok na strednej škole, kde bol relatívny dostatok času na organizáciu záležitostí okolo víza a p.. Na veľké prekvapenie som zistil, že aj vtedy deti chodili na zemiakové brigády. Bolo to prísne dobrovoľné a deti mali dokonca o to veľký záujem! (Súkromníci asi platili predsa len lepšie ako štátne majetky a JRD). Pedagógovia si mohli vyberať. Kto bol lajdák a robil neporiadne, toho nevzali. Ja som sa ako dozor nemohol zúčastniť, mal som na starosti aj tzv. večerných študentov, takže neviem posúdiť ich pracovné výkony. Neviem, či sa aj dnes chodí na zemiaky, kto viete, prípadne mi napíšte na meil alebo do diskusie. Veď zemiaky sa u nás v podstate už nepestujú, jeme tie čierne a zhnité z Holandska, prípadne sa vozia cez pol sveta. Pričom nás všetci globalisti presviedčajú, aká je to vlastne výhoda. (Odbočenie z odbočenia: S vízami do USA to napokon dopadlo veľmi dobre, pochopiteľne mi ich nedali – podozrenie z prípadnej snahy o čiernu prácu. Ale aspoň som poznal, aká to je drina učiť puberťákov).
Zemiakové brigády som teda absolvoval v Turci, na Liptove a pod Tatrami. Prostredie bolo prenádherné, kamaráti a kamarátky zábavní, so zárobkom to až tak zábavné nebolo. Človek ledva pokryl večernú spotrebu v reštaurácii.
Prvý pobyt na brigáde mimo domu (tzv. letná aktivita) som absolvoval niekedy medzi druhým a tretím ročníkom na strednej škole v konzervárni vo Vojkoviciach pri Mělníku. Mali sme vtedy asi 16 – 17 rokov a bola to dosť zmena, ísť niekde mimo rodičov, i keď samozrejme s nami išli učitelia zo strednej školy ako dozor. Nás chalanov lákala vidina dobrého českého piva a otvorene poviem, že aj českých dievčat, ktoré vtedy neboli také konzervatívne v oblasti sexu, ako dievčatá na Slovensku (dnes je to všade rovnaké). Vidina milostných „hrátok“ s „lepými“ českými devami, pre ktoré boli chlapci zo Slovenska ťažká exotika mocne vzrušovala našu mládeneckú fantáziu. Pracovali sme v miestnej konzervárni a bola to veľmi ťažká práca, ako mi potvrdí mnoho ľudí z mojej generácie, ktorí podobné aktivity absolvovali (o.i. v Carpathii v Prievidzi alebo v konzervárni v Sládkovičove). Tá práca premenila po mesiaci každého mladého, rozblázneného „skoro maturanta“ na zbedačeného vojaka Paulusovej armády pri Stalingrade v roku 1943. Mňa a pár chlapcov si však po asi týždni vybrali na nejaké betónovacie práce a tak som z prostredia driny na linke, hrmotu, hluku a zápachu octu unikol. Keď sme ukončili betónovanie, pridelili nás k murárom, robil som lopatového technika pri miešačke, čo mi celkom vyhovovalo. Bol to tiež prvý bližší kontakt s Čechami, s ktorými sme vtedy tvorili jeden štát. Ako prvé mi vtedy, v osemdesiatych rokoch udrela do očí „hospodská“ (krčmová) kultúra, v čom boli Česi asi tak 20 rokov pred nami – Slovákmi. Po práci sme pochopiteľne chodili na pivo, hoci sme vtedy ešte nemali 18, ale vtedy sa to tak prísne nebralo. Keď nám to profesori chceli zatrhnúť tak sme povedali, že keď drieme na linke a pri múre ako dospelí, môžeme aj piť pivo ako dospelí. Veď aký by to bol roboš bez alkoholu! Profesori naše argumenty viac-menej uznali, resp. sa tvárili že to nevidia. Ku krčmovej kultúre: Asi tretí deň za nami prišiel hostinský a riekol (fonet.): „Kľucí, támhleten co tam spí na židli, bydlí na konci vesnice v čísle 5. Hoďte ho domů, pak máte u mne pívo.“ Chlapíka sme odprevadili domov a v rámci akcie DoDoDo (donáška do domu) sme ho odovzdali rezignovanej manželke. „Hospodský“ nám potom každému načapoval nie jedno, ale dokonca dve pivá! Taký organizačný poriadok v krčme sa mi veľmi páčil. Iná bola aj kultúra tzv. narážania piva (nenarážalo sa večer alebo hneď po skladaní pivových sudov), čistenie pivných rúrok každý večer po záverečnej, časté utieranie stolov a iné veci, ktoré neboli na Slovensku obvyklé. Najviac ma však hostinský prekvapil keď sme oslavovali nejaké narodeniny a dali sme si pivo so „zelenou“ (pepermintový likér, v poldecáku). Kolegovia si z toho urobili „ponorku“, to jest hodili poldecák aj s pohárikom do pollitráku (sklo do skla) a spoločne tak pili, len ja som si z pepermintky spôsobne usrkával a zapíjal to pivom (konzervatívna výchova z domova). Krčmár bol týmto mojim počínaním (to jest, že som neničil dobré české pivo miešaním s hnusnou pálenkou) tak dojatý, že mi doniesol jedno pivo zdarma: „To máte ode mě“. Myslím že u nás na Slovensku, aspoň v niveau, v ktorom som sa pohyboval, som na podobné chovanie nenarazil. V tejto „hospodě“ som tiež po prvý raz v živote videl najnovší výkrik techniky – mikrovlnku. Bohužiaľ jediné jedlo, čo mali predpripravené na ohrev, bola hrachová kaša s údeným mäsom, takže sa nám to čoskoro zunovalo. Bolo to celkovo veselé, keďže sme však pracovali na dve pracovné zmeny (nočné sa smeli robiť až od 18 rokov), bolo dosť zložité zorganizovať nejakú zábavu pre všetkých. Napokon sme to spravidla robili tak, že chalani z rannej zmeny pripravili drevo na táborák, rozbehli zábavu a dievčatá z poobednej sa pripojili po desiatej večer. Do rána nebolo konca – kraja hraniu na gitarách, spievaniu a srandovaniu (pred voľnými dňami). Mali sme v triede vynikajúcich hudobníkov (na spôsob vtedajšieho Banjo-bandu) a k zábave sa vždy pripojili aj „kluci a holky“ z Vojkovíc. Zaspievali sme im obrovské množstvo slovenských i českých pesničiek (za celý večer asi dve slušné) a nadviazali sme veľmi pekné vzťahy. S českými láskami sme si po návrate domov vymenili dva - tri listy a tým to haslo. O nejakých vážnejších následkoch našťastie neviem.
Za tie roky štúdia som pochodil strašné množstvo brigád, praxí a stáží, už to človeku po tých rokoch pomaly aj splýva a nechcem tento blog príliš rozťahovať. V pamäti mi okrem iných utkvela ešte brigáda v Kladne, vo valcovni tyčí, asi pre dosť hrozné pracovné prostredie. Robili sme vo valcovni železných tyčí, kde rozžeravenú tyč ťahali ako takú špagetu, či slíž medzi dvoma formovacími hlavami a napokon ju ešte riadne žeravú odpílili veľkou cirkulárkou na oboch koncoch na želaný rozmer. Ja som vtedy vyskočil spoza krytu, kde som bol schovaný, zobral žeravé konce (dlhé 20 – 40 cm) do obrovských obojručných klieští a odhodil stranou do „muldy“, ktorá sa po vychladnutí vyprázdňovala. Žeravá železná tyč sa pri prechode formovacími hlavami často zmietala ako taký had a vtedy bolo treba skutočne byť v kryte, lebo hrozilo nebezpečenstvo vážneho úrazu, alebo i smrti. Po prevádzke krivkal jeden chudák Vietnamec, ktorému taká poletujúca tyč odpálila nohu pod kolenom (mal tam protézu) a nosil nám 7° pivo alebo kofolu. Prvé dni v tejto práci som sa veru aj trochu bál. Úprimne, divím sa, že dali takú ťažkú a nebezpečnú prácu vykonávať študentíkom zo strednej školy. Ale čo, prežili sme a nikomu sa nič vážnejšie nestalo. Pri odchode po 1,5 mesiaci (chcel som užiť aspoň dva týždne oddychu pred školou, trocha sa spamätať), som veľmi ľutoval tých, čo tam museli pracovať celý život. Bol to vlastne prvý a asi jediný slušný zárobok z letných brigád, nakoľko si pamätám, činil 4.500,- KČS za mesiac x 1,5 mesiaca. Keď ma uvidela stará mama (p. Boh ju tam osláv!) tak sa nado mnou rozplakala, bol som chudý na kosť a totálne zrobený. Ale čo, starej mamina kuchyňa urobila svoje a po dvoch týždňoch som nastupoval do školy úplne v pohode. Pre pikantériu uvádzam, že prvý môj mesačný absolventský zárobok po vysokej škole bol 1.600,- KČS, otcov plat (dve vysoké školy + 30 rokov praxe v technickom odbore) 3200,-KČS a stará mať musela vyžiť zo 140,- KČS dôchodku (súkromne hospodáriaci roľník). Za komunizmu si vážili hlavne ťažkú, nekvalifikovanú prácu.
A tým by som skončil svoje spomienky na letné brigády. Ako vravím, dnes majú mladí iné možnosti (najmä v zahraničí), tak nech ich využívajú. My sme tieto možnosti nemali, ale to neznamená, že naša mladosť bola menej veselá a zábavná ako dnes. Zároveň mi spomienky na mladosť spojené s potulkami po poliach, lúkach a horách (našťastie aj medvede asi dodržiavali karanténu a neotravovali) pomohli prekonať problematické obdobie rokov 2020-2022. Verím však optimisticky, že to máme za sebou a že sa niečo podobné nebude v dohľadnej dobe opakovať.
