Na SVŠT- SjF (Slovenskú vysokú školu technickú – Strojársku fakultu) som sa dostal prostým predurčením, tým že som maturoval na SPŠS (Strednej priemyselnej škole stojníckej) v Martine, odbor: Všeobecné strojárstvo. Bola to dosť náročná škola, navyše vzhľadom na moju chuť pokračovať v štúdiu ďalej som nepovinne maturoval z matematiky. Ale zadarilo sa – mal som na maturite len jednu sólo dvojku, inak čisté jednotky. Na martinskú priemyslovku, ktorá platila svojho času za náročnú strednú školu, celkom slušný výkon. Ale z priemyslovky som mohol dostať odporúčanie len na technickú školu (hoci teoreticky som mohol podať prihlášku kdekoľvek). Košice a východ Slovenska ma absolútne nelákali. Zaujímavá bola Vysoká škola dopravná v Žiline, štúdium by ma celkom bavilo, ale asi by som ako Martinčan nedostal internát a už sa mi žiadalo vypadnúť z domu. Takže Bratislava, ktorá mala navyše punc veľkého mesta s povesťou veselého študentského života. Pamätám si ešte, ako sme na prijímacích skúškach počítali príklady z matematiky a fyziky v aule Maxima. Ja som bol vtedy dosť matematicky zbehlý, prijímačky sa mi nezdali ťažké. Prenocovanie mi poskytol môj priateľ z detstva Jóži, ktorý už študoval na Univerzite Komenského. Musím povedať, že bývalý režim bol k strojárom pozoruhodne veľkorysý. Vzali prakticky každého, kto urobil prijímačky. Štúdium však neukončilo viac ako dve tretiny prijatých. Ale o tom neskôr. Keď som dostal vytúženú správu o prijatí na vysokú školu (ubytovanie na ŠD dávali prvákom automaticky), vyplynula mi povinnosť ísť na letnú aktivitu. Tomu sa nedalo vyhnúť. Vybral som si Ostravu - Vítkovické železárny. Bývali sme v Hrabůvke, v internátoch pre učňov. Pracovali sme pri vnútornom murovaní kokíl – veľkých železných nádob so šamotovou výmurovkou na surové železo. Po čase sa šamotová výmurovka opotrebovala, vybúrala sa a murovala nanovo. Väčšinou sme robili maltu alebo podávali tehly (bolo treba dávať pozor, aby ste ich chlapíkovi dole v kokile nehodili na hlavu, ako sa to stalo môjmu kolegovi), neskôr nás nechali aj murovať, najmä keď videli, že nám to ide. Bolo to celkom zaujímavé, zárobok bol slušný, mám vlastne len jednu negatívnu skúsenosť, ktorá sa však netýkala priamo práce. Zväzácki funkcionári, ktorí nás mali na starosti nemali tú hanbu, pýtať od nás, neskúsených prvákov, hneď ako sme prišli 200,- KČS, údajne na fond solidarity, či na nejakú inú zväzácku vtákovinu. Dvesto korún bolo vtedy pre študáka fakt dosť, bolo to nehanebné ťahať to od vyplašených prváčikov. Dal som symbolicky nejakých 50,- KČS, s tým, že otec je samoživiteľ a že zbytok do 200,- dám potom, keď niečo zarobím (nestalo sa). Dúfam, že sa za tých 50, KČS zväzácki funkcionári dobre opili. Prekvapilo by ma, keby po Novembri neurobili kariéru v politike alebo biznise. Zlodeji sa na Slovenku vždy mali dobre, či už lúpežní rytieri v stredoveku, alebo dnešní politici.
Nastal čas príchodu na študentský domov. Mne bol pridelený ŠD Mirka Nešpora (predtým a teraz Svoradov). Bol to starý ŠD, kde kedysi bývali slovenskí katolícki študenti. Predtým tam bol tuším kláštor, či trestnica, neskôr sa pristavil tzv. nový trakt. My prváci sme dostali bývanie v bývalej kaplnke, ktorú komunisti prestavili na izby. V našej izbe boli poschodové postele, dve staré skrine, dva stoly a celkovo to tam vyzeralo dosť desivo. Neskôr sme si izbu zútulnili, vybúrané steny zakryli plagátmi, doplnkami, suvenírmi a hlavne sme si zvykli. Výhodou internátu bola jeho poloha v starom meste, kúsok od hradu a predovšetkým relatívne malá a dobrá kuchyňa. Ako som už písal v mojich spomienkach z armády, čím väčšia kuchyňa tým viac sa kradlo a tým horšia bola strava. Neskôr sa nám z tohto internátu nechcelo. Hlavne, keď sme už ako druháci dostali izby - „dvojky“ v novom trakte. Za mojich začiatkov na škole (1983) bolo delenie internátov zhruba nasledovné: Nešporák – strojári chlapci, Suvorák (budova, kde bola Malá scéna SND) strojári dievčatá, ŠD Mladá Garda – chemici&chemičky, Bernolák – stavári&stavárky, Belojanis – architekti&architektky, Družba – prírodovedci a hádam i právnici, Mlyny- všetko možné i nemožné, tzv. Elektrikárske mlyny (Mladosť)– Elektrotechnici, Horský park- ekonómovia, Lafranconi – telocvikári a športovci. Neskôr sa robili rôzne výmeny, napríklad nás poslali na Gardu a chemikov do internátov v meste. Štúdium strojárskych technológov vtedy presunuli do Trnavy. Štvorročné štúdium a navyše mimo Bratislavy ma nelákalo. Ak by mal niekto presnejšie spomienky, poteším sa príspevku v diskusii.
Na začiatku štúdia nám na škole urobili malú prednášku o tom čo nás čaká a ako sa učiť, zadelili nás do krúžkov a poslali nás na zemiakovú brigádu. Ubytovaní sme boli v kempingu Tatranec a nezbierali sme zemiaky (aká príjemná zmena, na zemiaky som chodil 8 rokov), ale otáčali sme dlhými žrďami ľan, aby dobre vyschol z oboch strán. Odmenou nám bol mimo (symbolickej) výplaty pohľad na prekrásne Tatry v priezračnom jesennom vzduchu. Večery sme trávili družne. Tam sme sa vlastne zoznámili ako krúžok. Bolo to veľmi zaujímavé, aj keď som tam asi minul viac, ako som zarobil.
Brigáda sa chýlila ku koncu. No, vravím si, na tento štát som makal už skoro dva mesiace (4 týždne v Ostrave, cez tri pod Tatrami na družstve), nebolo by zle už sa aj začať učiť. Našťastie, brigáda sa chýlila ku koncu a začala sa škola.
V pamäti mi živo zostali prvé prednášky z matematiky, fyziky a deskriptívy. Doteraz mi v ušiach znejú vektorové súčiny pána inžiniera Kútika a integrály pani prof. Klaučovej. Zatiaľ čo matematiku a fyziku som aspoň stíhal odpisovať z tabule, deskriptívu som zakrátko vzdal. Túto vedu som nikdy nepochopil, nemám na to bunky a predstavivosť, toto mi nebolo dané. A na skúšku, minimálne na trojku bolo treba mať 100% správne vypočítané prinajmenšom tri príklady z piatich (v písomnej časti skúšky). Potom nasledovala ústna časť, ale ak mal človek v poriadku písomku, mal to viac-menej isté. Napokon som sa naučil zhruba 30 x kde zapichnúť kružidlo a akú do neho zobrať vzdialenosť a skúšku som zložil. Deskriptíva hocako ťažká však nebola sito. Sitom bola matematika I, II, III, IV a fyzika I, II. Už po prvých prednáškach to zopár našich kolegov vzdalo a odhlásili sa zo školy. Ja som sa rozhodol pokračovať, predsa len, maturoval som (nepovinne) z matematiky, fyzika ma tiež celkom bavila. Veď či odídem teraz, alebo ma vyhodia o pol roka neskôr, vojna mi neujde. Rebríček kvality študentov čo sa týka matematiky bol zhruba nasledovný: 1. študenti bratislavských matematických gymnázií, 2. študenti ostatných matematických gymnázií, 3. študenti gymnázií, 4. študenti z priemysloviek a študenti, ktorí ukončili učňovku. Veď v Bratislave pôsobilo množstvo učiteľov matematiky, ktorí mohli z fleku prednášať na VŠ a pokiaľ tam miesto nebolo, zobrali aj učenie na matematickom gymnáziu. Preto pre našich šťastnejších kolegov boli veci, ktoré sme my preberali ako novotu len opakovaním učiva zo strednej školy. Raz darmo, matematika je pre inžiniera základ a na škole je to sito. Podobne ako anatómia na medicíne. Vieš – ideš, nevieš – padáš. Starší brat mi kládol na srdce, aby som sa učil inak pôjdem na vojnu na dva roky. A ako strojár pravdepodobne k tankistom. Tak som sa radšej učil.
Okrem štúdia sme žili bohatým spoločenským životom. Čo si budeme hovoriť, „Nešporák“ bol priamo v starom meste a štvrť pod Michalskou bránou bola blízko. Najčastejšie sme chodili pod Michalku do bývalej Bulharskej vinárne. Poznali sme tam aj čašníka Fera, často sme tam sedeli aj po záverečnej. Fero si rátal tržbu a my sme si rozpaľovali hlavy množstvom vína a ohnivými diskusiami. Nech sme tam však sedeli aj do jednej-druhej nad ránom, ráno som zásadne šiel do školy. K bratislavským podnikom, ktoré sme navštevovali sa azda ešte vrátim v budúcom diele. Prvé skúšobné obdobie sa blížilo plnou parou. Na skúšky som sa pripravoval u starých rodičov. Predtermín som radšej neskúšal, netrúfal som si. Po novom roku som nabehol do školy a hoci som v to nedúfal, urobil som matematiku I, fyziku I aj deskriptívu na prvý raz! Samozrejme za 3, za ľudovku. Problém bol v tom, že sa ma skúšajúci snažili presvedčiť na lepšiu známku, ja som však nemal záujem. Celý šťastný som bral trojku a mal pokoj. Štvrtou skúškou v zimnom semestri boli základy strojníctva, táto skúška bola pre mňa ako strojára jednoduchá. Takže hurá, zimný semester bol za mnou!
Ukončenie zimného semestra sme zakončili výdatnou oslavou. Začali sme u Šustra (Obuvnícka bašta), prešli sme k Veľkým františkánom a skončili sme ako obvykle u Bulhara (u Fera).
Takže prvý semester som mal úspešne za sebou. Sám som príliš neveril, že to zabsolvujem. Ako som spomínal v mojich zápiskoch z vojenčiny, vybral som si pomerne exkluzívny odbor: Stroje a zariadenia pre chemický, potravinársky a spotrebný priemysel (niečo ako keď idete okolo Slovnaftu, Schwechatu alebo Dimitrovky). Sníval som o práci na ropných poliach v ďalekých krajinách (naši pracovníci tam boli vysielaní oficiálne cez pražské podniky zahraničného obchodu), hltal som príbehy montérov z Lýbie, Sýrie a celkovo z Orientu.
- A keď by ťa úrady nepustili niekde na montáže do zahraničia, mliekárne, pekárne a potravinárske výrobne sú v každom väčšom meste. – vravieval mi otec, čím narážal na druhú časť v názve môjho odboru. Môj odbor sa študoval len na jednej strojárskej fakulte v Čechách a jednej na Slovensku (i keď v Čechách, najmä na severe bola chemická výroba na viac rozvinutej úrovni). Štúdium bolo náročné na abstrakciu a matematiku. Zatiaľ čo u ostatných strojárov končila výučba matematiky matematikou IV, my sme mali ešte v štvrtom ročníku nejakú štatistiku&pravdepodobnosť, kvôli škrupinovým konštrukciám. Našou starosťou nebola chémia – chemický vzorec dodal kolega inžinier chemik, my sme museli vypočítať množstvo energie, ktoré sa pri chemickej reakcii uvoľnilo a navrhnúť na to zariadenie. Keď človek vyrátal z chemickej reakcie a množstva vstupujúcej látky (napríklad) tlak a teplotu, bol návrh zariadenia už klasická strojárina, ako som ju poznal zo strednej školy. Výpočty to boli veľmi náročné a zodpovedné, veď práve v čase nášho štúdia sa udiala tragédia, keď následkom chybného výpočtu roztrhlo jeden chemický reaktor (myslím že v Dusle Šaľa, neviem určite) a následkom vytrhnutej príruby a vyšľahnutého plameňa zahynuli dvaja ľudia. Konštruktér, absolvent našej katedry išiel sedieť natvrdo. Preto nám naši profesori v 4.-5. ročníku kládli na srdce dôslednosť a akurátnosť našich výpočtov. Toto však bola v tomto momente hudba budúcnosti, na strojárine – konštrukčnom smere boli prvé tri ročníky rovnaké pre všetkých, či bol človek motorár, lodiar, automatizačná technika alebo môj odbor. Špecializácia bola až vo štvrtom a piatom ročníku a tam som mal ešte poriadne ďaleko.
Nastala krásna bratislavská jar. Úroveň spoločenského života sa zvýšila úmerne so
zlepšujúcim sa počasím a rozkvitnutými stromami.
Aké podniky sme ponajviac navštevovali? Ako sme si vedľa štúdia privyrábali? A čo
vysokoškolské kluby? Napíšem nabudúce!
