Zlato drží pasívny investor na to, aby mu v dlhých horizontoch dalo nulu. Áno, čítate dobre. Reálnu, no nulu. Preto hovorím o sporení a nie o investovaní do zlata. Zlato sú lepšie peniaze. V hnijúcich dolároch a eurách síce rastie, no voči ekonomike si len zachováva svoju kúpnu silu.
V stredných a krátkych horizontoch mu môže pomôcť udržať akcie, v brutálnych výpredajoch mu ich dokonca umožní dokupovať. Na tejto škále je cena zlata určovaná viac jeho poistnou než inflačnou funkciou. Politické a ekonomické riziko tlačí jeho cenu hore.
V nejakom momente rast ceny zlata pritiahne pozornosť krátkodobých špekulantov. Naskáču naňho s nádejou letu na mesiac. Po vstupe krátkych, netrpezlivých peňazí aktívum zvykne prejsť do špekulatívnej, manickej fázy. Vtedy cena môže predbehnúť súčasné aj budúce fundamenty. Vymenovať ich vieme všetci naspamäť hneď niekoľko: vojna v Európe, Irán, nesolventnosť a politické ovládnutie americkej centrálnej banky, národný socializmus a výboje (pe)Donalda Trumpa, rekordné dlhy…. No fundamenty v manickej fáze už nie sú dôležité. Pri cene zlata definujú skôr jej dno a nie strop. Menší súrodenec zlata na drogách – striebro – sa zvykne pridať a preháňať. Ani dnes to nie je inak. Keď to praskne, môžu sa z toho oba kovy spamätávať mesiace, roky či dokonca dekády. Niekedy celú investičnú generáciu.
