Tento článok nemá ambície načrtnúť hlavné aspekty muzikoterapie ani dôležitosť adekvátneho vzdelania; o tom si povieme niekedy nabudúce. Dnes si všimnime rozdiel naživo hranej hudby a reprodukovaných piesní.
Muzikoterapia nie je koncert. Zameranie sedenia, vytvorená atmosféra, použité hudobné nástroje, účasť prijímateľa a všetky ostatné faktory závisia od samotných zúčastnených. Muzikoterapeut si všíma reč tela prijímateľa, aby adekvátne reagoval, venuje veľkú pozornosť reči tela, tónu hlasu a neustále prispôsobuje nielen samotný hudobný výstup, ale aj vlastnú verbálnu a neverbálnu komunikáciu. Vopred starostlivo pripravený plán zabezpečí konzistenciu a dosiahnutie cieľa, ale na priebeh realizácie môže vplývať mnoho faktorov: hudobné preferencie prijímateľov, ich aktuálna nálada aj zdravotný stav, externé faktory a ďalšie. Niekedy je potrebné smerovanie sedenia zmeniť úplne: napríklad vynechať fyzické cvičenie, ak sa neočakávane zmení počasie a je príliš horúco, pridať relaxačnú techniku pre skupinu rozrušenú aktuálnou správou, prípadne melancholickú, i keď obľúbenú, skladbu nahradiť veselou piesňou. A preto je potrebné byť flexibilný po mnohých stránkach.
Hudobnícke schopnosti muzikoterapeuta sú nenahraditeľné modernými technológiami, a to nielen kvôli nižšej terapeutickej efektivite reprodukovanej hudby oproti naživo hranej hudbe, ale mnohé, najmä staršie skladby nemožno nájsť napríklad na internete, alebo sú k dispozícii v nevyhovujúcej kvalite alebo prevedení. Je tomu tak zo samozrejmých dôvodov: kvalita audio- či videonahrávok bežného smartfónu dnes ďaleko presahuje možnosti profesionálnych štúdií pred pol storočím. Takisto sa inštrumentálna hudba tvorí trochu odlišne (pravdou je, že husle sú stále husle, klavír je stále klavír, ale jednak aj technika hrania sa časom vyvíja, a jednak napríklad kedysi obľúbený klarinet je dnes vzácnosťou a znie skôr archaicky) a dnešné kritériá pre „pekný“ spev sú úplne odlišné. Je veľkou výhodou byť schopný starú pieseň zahrať modernejším štýlom (inak povedané, spôsobom, na ktorý sme dnes zvyknutí).
Okrem toho, že mnohé skladby je možné zahrať čisto a jednoducho a splnia svoj účel, zručný hudobník je schopný skladby transformovať podľa vlastného uváženia, pridať improvizačné zaujímavosti, pohrať sa s emóciami poslucháčov napríklad použitím inej časti klaviatúry a podobne. Spevák môže skladby modulovať pomocou expresivity, alebo namiesto pôvodného textu vložiť meno prijímateľa a podobne. Nič podobné sa reprodukovanou hudbou docieliť nedá.
Neznamená to však, že nehudobník sa nemôže venovať muzikoterapii, prípadne že dokonca potrebuje byť virtuóz. Aj reprodukovaná hudba môže byť veľmi užitočným nástrojom, avšak okrem kvalitného ozvučenia (čo je samozrejme nevyhnutnosťou aj pri naživo hranej hudbe) je potrebné venovať rovnako veľkú pozornosť príprave na sedenie. Hudobník si zvolí piesne, v prípade potreby si nachystá noty a texty, precvičí si skladbu (áno, možno aj desaťkrát). Nehudobník si musí starostlivo zostaviť súbor kvalitných nahrávok. Hudba je pomôckou pre vyjadrenie svojich myšlienok, pocitov, postojov. Jedným z cieľov muzikoterapie je komunikácia. Hudba pôsobí ako podporný nástroj pri tvorbe kontaktu medzi terapeutom a prijímateľmi, dôležitá rovina komunikácie prebieha takisto medzi klientami navzájom, a tiež tu prebieha i kontakt jednotlivca so svojim vnútrom.
Veľakrát použiť nahrávku je vhodné. Napríklad ak klient má veľmi silnú väzbu k hlasu interpreta. Jednoducho povedané, keď nestačí (čisto a dobre) zahrať a zaspievať pieseň, ale klient má najväčšie potešenie z nezameniteľného výrazu Mariky Gombitovej alebo hoci „chrapláku“ Dalibora Jandu. Originálna hudba je zároveň absolútne predvídateľná a môže pôsobiť upokojujúco. Ďalšou výhodou je možnosť mať pod dozorom väčšie skupiny, najmä mladších detí, ak terapeut nemá zodpovedného pomocníka pre situácie, ktoré si vyžadujú pozornosť dospelého. Tiež niektoré hry a tančeky je potrebné predviesť osobne a ak terapeut pracuje sám, musí si pieseň jednoducho pustiť.
Hudba už vo forme jednoduchého zvuku, spievania či tancovania dokáže vyvolať hlboký zážitok. Tento fakt neovplyvňuje skutočnosť, či je hudba naživo hraná alebo reprodukovaná. Najväčší rozdiel je v intenzite tohto efektu, čo dokázali mnohé zahraničné štúdie. Živá hudba a spev umožňuje intenzívnejší prenos energie zvukovej, fyzickej a psychickej. Keď hudba je nástrojom emocionálnej pohody a sociálneho rozvoja, ľudská prítomnosť je kľúčová, a preto sa v muzikoterapii jednoznačne uprednostňuje živá hudba pred nahratými skladbami. Živá hudba má totiž výhodu v troch hlavných oblastiach: akustika, emócie a vzťahy.
Akustika je markantne odlišná pre naživo hranú a pre reprodukovanú hudbu. Byť v jednej miestnosti so živou hudobnou produkciou vykazuje zvýšenú fyziologickú odozvu na hudbu rôznych rýchlostí a nálad v porovnaní s počúvaním nahrávky toho istého vystúpenia. Aj pri pasívnej konzumácii hudby, nielen pri aktívnej účasti na jej tvorbe, vnímame živú hudbu silnejšie. Okrem mnohých kazuistík to dosvedčí ktokoľvek, kto sa v živote zúčastnil koncertu: v publiku symfonického orchestra cítiť plnú silu dychových nástrojov v hrudi, na vystúpení popovej hviezdy „v žalúdku“ dominujú bicie – zakaždým je to multizmyslový zážitok.
V najdôležitejších momentoch života si ľudia volia živú hudbu, pretože má nielen väčší emocionálny vplyv, ale je tiež prispôsobivá. Nahrávka bude znieť vždy rovnako, ale pri hraní hudby naživo je možné ju prispôsobiť aktuálnej atmosfére a potrebám. Napríklad je možné energickú pieseň spomaliť tak, aby navodila pokojnú atmosféru, alebo aby ju účastníci stíhali spievať pri svojich fyzických možnostiach, alebo naopak, príliš ťahavé skladby osviežiť. Skladbu možno skrátiť, predĺžiť, použiť na aktivity ako pretextovanie a podobne.
Efektívna terapia je založená na vzťahu a spoločná hudba je skvelý spôsob, ako vzťah vybudovať. Ďalšou výhodou živej hudby je možnosť nadviazania kontaktu s hudobníkmi vďaka vizuálnej účasti – sociologický aspekt. Oslobodzujúci efekt psychologických procesov spojených so spevom je tiež ľahšie dosiahnuť so živou hudbou. Ľudia, ktorí majú ťažkosti alebo averziu k verbálnej komunikácii s ostatnými považujú za jednu z najlepších vecí na tvorbe hudby s inými ľuďmi to, že nie je nevyhnutné hovoriť.
Laický pohľad je, že prijímatelia si zaspievajú, ale muzikoterapia integruje okrem hudby samotnej aj prvky iných terapií, z ktorých si niektoré rozoberieme v nasledujúcich článkoch. Cieľ muzikoterapeutického sedenia je dosiahnutý aj vtedy, resp. najmä vtedy, keď toto pôsobenie klient nevníma ako „terapiu“ – čo je slovo evokujúce prítomnosť choroby, ktorú treba liečiť.
