Vyzerá to tak, že sa planéte konečne blýska na lepšie časy. Pravdou je, že doposiaľ to tak nepôsobí, práve naopak. A hoci popieračov klimatickej krízy je neúrekom, podnebie na ich názory nedbá ani zamak a denno-denne nám prináša nové demonštrácie sily.
Tornáda v Európe. Keď sme o ničivých vzdušných víroch pred dvadsiatimi rokmi videli prvý katastrofický film, na jeho konci sme si vydýchli ani nie preto, že hlavní hrdinovia prežili bez väčšej ujmy, ale najmä, lebo sme si boli istí, že nám takého čosi nikdy nehrozí. Dnes sme už, bohužiaľ, o kus múdrejší.
Letné horúčavy. Ak teploty nadchádzajúce leto nepresiahnu štyridsať stupňov, vlastne sa tomu už budeme tešiť. S bázňou na duši spomíname na časy nie tak dávno minulé, keď dvadsaťpäťka pri špičke ortuti teplomera znamenala vytúženú návštevu kúpaliska.
Desivé suchá. Je pravdou, že nikto nemá rád sychravé, ponuré upršané dni. Avšak keď v mnohých regiónoch Slovenska po suchej zime vlani nepadla ani najskromnejšia kvapôčka za štyri mesiace, snáď si nielen záhradkári uvedomili, že to tak nemá byť. A pri tom všetkom sme suverénne patrili k tým šťastlivejším krajinám so (zatiaľ) slušnými zásobami pitnej vody.
Aktuálne svet žije rozsiahlymi požiarmi v Kalifornii. Ako zahraničné médiá poznamenali, jedná sa o oblasť, kde horí pomerne často, ale tentoraz sa to napriek skúsenostiam a relevantnému vybaveniu vôbec nedarí zvládnuť, ba čo viac, rozsah zasiahnutia obytnej zóny je priam apokalyptický. Akoby taký zdvihnutý ukazovák pre svet, ktorý sa na kolísku pohyblivých obrázkov i Mekku mnohých nádejných hercov nielen spolieha, keď treba vyplniť voľný čas, ale aj keď treba niekoho velebiť: celebritami sa spravidla nestávajú vedci, lekári či iní špičkoví odborníci. A preto keď sú teraz tí najobdivovanejší tak kruto zasiahnutí, snáď si to svet všimne.
Všimne? Koľko času nám ostáva? Pretože to vyzerá, že sa začal ozdravný proces planéty.
Keď ľudský organizmus napadne nejaký zlomyseľný vírus, baktéria či parazit, neprejaví sa to okamžite. Ak sa však nákaza bude rozširovať, telo sa bude brániť: začne produkovať hlieny, objaví sa horúčka, žalúdok vyvráti celý obsah v nádeji, že sa tak zbaví aspoň časti nechcených obyvateľov.
Keď sa však voči činnosti človeka bráni planéta, máme na výber tri možnosti: môžeme to vehementne popierať, môžeme to veselo ignorovať, prípadne argumentovať pádnymi dôvodmi prečo sa tým nezaoberať, alebo sa môžeme zomknúť a začať to riešiť.
Pravdou je, že nie všetko spôsobil človek. Ale ani pri chorobe nie je za všetko vinovatý onen vírus, ktorý nám voľky-nevoľky slúži ako príklad v našom prirovnaní. Do hry vstupujú aj iné faktory ako predispozície pacienta, životný štýl atď. Avšak alfou a omegou je stále to isté, a síce, že keď je niekto chorý, snaží sa vyliečiť, a v tej chvíli je úplne jedno, ako choroba vznikla. Samozrejme, tou otázkou sa treba vážne zaoberať ihneď po odznení akútnej fázy.
Prečo prirovnávam človeka k vírusu a planétu k živému organizmu? Nie, nesnažím sa nikoho uraziť. Koniec-koncov, (prekvapivo) sama patrím k predstaviteľom ľudskej rasy. Ale bohužiaľ verím, že našej matičke Zem neúmerne škodíme.
Lastovičky v podobe zavedenia LED svetiel a recyklácie PET fliaš a podobne prinášajú svetielko nádeje v dobe víchric a búrok, keď potrebujeme silný maják. Elektromobily a podobné inovácie sa javia byť momentálne v štádiu pokus-omyl, i keď s dobrým úmyslom. Ale Matička Zem už nepotrebuje ochranu, ale záchranu. A zakaždým, keď použitú malú tužkovú baterku idem vhodiť do krabice na to určenej namiesto komunálneho odpadu sa musím sama seba pýtať, koľko znečistenia so sebou prináša jediná balistická strela. Všetky ostatné typy zbraní a ich množstvo používané na dennej báze by mal človeku vyraziť dych. (A teraz sa náročky nezameriavam na obete vojny, nezmyselnosť každého takého počinu je iný príbeh.)
Takže si to zrekapitulujme, hrozí koniec sveta? Určite nie. Koniec ľudstva? To nik netuší. Ale isté je, že naša planéta sa už pozviechala z mnohých katastrof, snáď prežije aj človeka. Zem sa nikam neponáhľa, desiatky tisíc rokov na znovunaštartovanie evolúcie pre ňu nepredstavujú žiaden problém. Jedinou otázkou je, či prežije človek. A čo zatiaľ človek robí? To, čo vie najlepšie, to, čo ho vynieslo až na vrchol potravinového reťazca: dobýva. Chce viac územia, viac majetku, viac všetkého. Aktuálne dianie vo svete naznačuje len to, že už nielen zopár jednotlivcov sníva o vlastnom impériu, ale že sa nimi dali inšpirovať viacerí. Presne ako hovorí známe slovenské príslovie „Každý Janči chce svoj vlek.“
Neprestávam sa čudovať, že nefunkčný, otlčený a polorozpadnutý "vlek" vlastniť je dôležitejšie, než ho spolu opraviť a užívať.
