Na úvod treba povedať, že nie, nik sa nenechá obalamutiť, nikoho nenachytajú všednými, často sa vyskytujúcimi frázami. To nám len šťastná náhoda, osud, sám vesmír do cesty privedie tajnú informáciu, ktorá na povrch presiakla iba úplnou náhodou, ktorú správny občas a rozumný človek musí ihneď zdieľať, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí skôr, než to zmažú cudzie mocnosti, ktoré ovládajú náš svet. Ako je však možné, že im často uveria aj vzdelaní ľudia? To sú tie konšpiračné teórie tak starostlivo pripravené?
Odpoveďou je áno aj nie. Spravidla sa skutočne jedná o premyslený, naplánovaný a neraz i uhradený projekt, avšak nielen pokiaľ ide o autorstvo toho-ktorého článku, falošnej reportáže alebo obrázkového príspevku na sociálnych sieťach, ale predovšetkým o formát, spôsob šírenia a cieľovú skupinu. Na strane druhej nie; odhalenie nepravosti v dobe informácií býva záležitosťou niekoľkých minút. Tak prečo väčšina z nás neobetuje tých niekoľko minút a radšej sa nechá strhnúť novou myšlienkou a bezhlavo uverí často aj očividným hlúpostiam?
Odkaz doby minulej
Po prvé, v našej krajine existuje silný odkaz doby minulej. Vo svojom vnútri po celé generácie máme hlboko zakorenené viaceré prvky správania a myslenia (ako malý príklad je nepísaný zákon, že k lekárovi sa nechodí bez malého všimného, však?). Desiatky rokov bol kompletne celý verejný priestor cenzurovaný – čo znamenalo nielen odstrániť, čo nie je vhodné a prípustné režimom, ale tiež ľuďom vštepilo presvedčenie, že čo je napísané, to je pravdivé. Toto neplatilo len pre politiku; napríklad rady pre ovocinárov uverejnené v bežnom mesačníku mali mať rovnakú váhu ako konzultácia s erudovaným botanikom.
Znenazdajky prišla doba slobody slova, keď sme viac a viac mali možnosť objavovať skryté skutočnosti o svete okolo nás. Okrem odhaľovania pozadia povinnej ideológie bežných ľudí ale viac zaujal svet za železnou oponou: aké nové povolania existujú, že nové technológie sú dostupné pre priemerného človeka, že za dvojzmyselný vtip sa ľudia nedostanú pod zámok. Všetky tie drobnosti každodenného života, ktoré sme si ani nevedeli predstaviť, boli zrazu dostupné a my všetci sme mohli objavovať, čítať zahraničnú tlač (i tú našu s toľkou deklarovanou pluralitou názorov), konečne legálne počúvať západnú hudbu, dokonca sledovať televízne vysielanie v cudzích jazykoch. Boli sme priekopníci. Záležalo len na nás, ako a ktoré informácie si vyhľadáme, a často to bola skutočne len čistá náhoda, ktorá nám prihrala nejaké reportáže, kontakty na pracovné miesta alebo nové priateľstvá.
Popri tom všetkom sme stále nemali dôvod pochybovať o tom, čo sa roky považovalo za holý fakt: čo je napísané, to je pravda. Z času na čas sa objavili hoaxy, pardon, v tej dobe sa to volalo novinárska kačica, ale jednalo sa o neškodné senzácie typu ktorá filmová hviezda práve randí s ktorou.
V dobe internetovej sa nám nešťastne spája radosť z objavovania s vierou, že uverejnené príspevky sa zakladajú na niečom reálnom. A ide o podvedomý prístup; v skutočnosti sme si vedomí toho, že dnes na výborný záber z dovolenky nepotrebujeme profesionálneho fotografa, že video dokáže natočiť aj dieťa (a možno sa postupom času tak stane influencerom), že rozsiahle články je možné publikovať napríklad aj formou blogu, aký práve teraz čítate.
Kritické myslenie
Často ospevovaná, vo všeobecnosti uznávaná schopnosť. Spravidla chýba všetkým okolo nás; našťastie my osobne dokážeme objektívne posúdiť informácie a vyvodiť správne závery. Čo to kritické myslenie vlastne je?
Jednoducho povedané, ide o zaobchádzanie s informáciami; je to zručnosť nezaujato hľadať príčiny, filtrovať relevantné informácie, a tiež myslieť na možné protiargumenty, čo vedie k vnímaniu problému z viacerých perspektív. Toto jasné a racionálne uvažovanie sa často spomína v súvislosti so školskou výučbou – kde je však žalostne malý priestor tejto zručnosti žiaka naučiť, keď osnovy sú zahltené kvantami informácií, testy sú (stále) zamerané na memorovanie a v neposlednom rade nie je vyriešená otázka rizika, že ani mnohí učitelia kritické myslenie nemajú a namiesto získavania rozhľadu by študentov učili vlastným ideológiám.
A nie, toto nie je kritika nášho školstva – to je ďalšia mimoriadne rozsiala téma. Tu ide predovšetkým o spoločnosť, ktorá si nevyžaduje, aby sa už deti v škole naučili samostatne rozmýšľať. Za úspech sa považuje ukončenie nejakého stupňa vzdelania, získanie „dobrej“ práce, kúpa pekného auta – skrátka, materiálne veci ako diplom, pracovná zmluva, vozidlo samotné. Inteligencia a vzdelanie nemajú hodnotu. V dnešnej dobe je každý odborníkom na všetko a aj človek, ktorý vychodil štyri ľudové, sa môže postaviť do intelektového ringu s vedcom, ktorý desať rokov študoval na škole a potom ďalších dvadsať rokov študoval v rámci praxe (lebo učenie nikdy nekončí). Stačia nejaké frázy, ktoré nám dajú pocit, že problematike rozumieme – zatiaľ čo ten vedec rýchlo nevie, ako by nám zložitosť procesov vysvetlil v troch krátkych vetách.
Pocit nedokážu umlčať fakty
Prečo sú keksíky predávané vo farebných obaloch? Chutili by horšie v priehľadnom celofáne? Prečo sú drahé kaviarne vyzdobené dizajnovými kúskami? Je ich káva naozaj dvakrát chutnejšia ako tá, ktorú vám pripravia za polovičnú cenu? Prečo si ochotnejšie kúpime ponožky, ktoré nám na obrazovke odporúča známa tvár? Sú vskutku kvalitnejšie ako produkt rovnakého zloženia, vyrobené rovnakým postupom rovnakým výrobcom, ale bez toho emblému? Popri rôznych iných metódach presviedčania spotrebiteľa sú veľmi dôležité emocionálne faktory – predávajú nám pocit. Áno, JA nepijem vodu z vodovodu, ale z balenú vodu z peknej pestrofarebnej fľašky a preto sa určite bude cítiť šťastný ako tie deti z reklamy. JA sedím v tejto luxusnej kaviarni, nech susedky puknú závisťou, že na to mám. JA nosím značkové ponožky a pochopiteľne ich nezakryjem dlhými nohavicami. JA mám pocit, že patrím do vyššej spoločnosti vďaka veciam, ktoré som si kúpil. JA mám, čo TY nemáš. A preto som lepší.
Navyše, konšpiračné teórie nám tu ponúkajú úžasnú výhodu: nemusíme utrácať ťažko zarobené peniaze. Stačí si len prečítať, zdieľať či ústnym podaním šíriť, pri rôznych príležitostiach hlásať svoje nové presvedčenie – a automaticky sme pre svoje okolie zaujímavými. Máme o čom spolu hovoriť a my sme tí, ktorí môžu poučovať, my máme tú česť byť zasvätení vo veciach, o ktorých úbohý bežný občas netuší, pretože je zaslepený. Náš pocit nadradenosti potom len ťažko vygumujú holé fakty. Nechceme ľuďom ublížiť propagáciou klamstiev, ani nám na um nezíde možnosť, že autori konšpirácií sledujú jasný cieľ, ktorého sme takýmto konaním malinkou súčasťou, nemáme v úmysle ani len na vlastnom živote meniť nič. Ide nám len a len o pocit. JA viem, čo TY nevieš. A preto som lepší.
Ako sa dostať z bludného kruhu von
Mnoho odborníkov považovalo výplody bujných fantázií za natoľko absurdné, že sa rozhodli nepremrhať ani sekundu svojho aktívne využívaného času ich vyvracaním. A robia správnu vec. Nežijeme predsa v stredoveku, keď málo ľudí vedelo čítať a písať. Navyše máme takmer neobmedzené zdroje informácií, a to nehovorím iba o internete. Čo tak napríklad škola? A aj staršie ročníky majú mnoho možností, ako si dôveryhodnosť správy overiť: skontrolovať autora, či sa odvoláva na konkrétne zdroje alebo na „pätnásťročné dievča z dediny pri Bardejove, ktoré náhodou objavilo liek na rakovinu“ a tiež, či správa má „bombastický“ charakter typu „toto vám lekári nechcú povedať.“
Smutné ale je, že často stačí sedliacky zdravý rozum. Nemusíme mať skúsenosti s vedeckým výskumom, nemusíme vedieť, že „liek na rakovinu“ sa vyvíja roky a roky, že existujú nepriestrelné postupy testovania, že aj publikácie výsledkov musia dodržať prísne podmienky. Stačilo by odmietnuť ten falošný pocit víťazstva a hľadať potešenie z učenia u overených zdrojov. A najsmutnejšie je, že ten, kto sa dočítal až sem, to všetko zrejme vôbec nepotreboval čítať.
