Dianie posledných mesiacov navodzuje dojem, že nenávisť začína prevládať v spoločnosti, a to ako vo svete, tak aj na Slovensku. Ba čo viac, zášť eskaluje, prejavy nenávisti sú čoraz častejšie a okrem slovných vyjadrení sa stále intenzívnejšie vyskytujú činy podmienené odporom a nevôľou. A tak sa automaticky naskytá otázka: Kto je tomu na vine?
Odpoveď je jednoduchá. Ty a ja. My všetci. Aj položenie tejto otázky dokazuje, že za najdôležitejšie považujeme označiť vinníka a problém sa tým považuje za vyriešený. Avšak, bohužiaľ, také jednoduché to nie je. My všetci sme súčasťou spoločnosti, nie iba jej pozorovateľmi. Akú si ju spoločne vytvoríme, taká bude.
Áno, mnohí si povedia, čo ja sám/sama zmôžem. Som len kvapôčka v mori. Lenže more sa skladá práve z kvapôčok. Dôkazom dôležitosti jednotlivca sú napríklad voľby, či už parlamentné, komunálne, alebo hoci hlasovanie za najkrajší kostým na miestnom karnevale. Každý z nás je jeden bod a navyše máme moc ovplyvniť svoje okolie. A to nielen k pozitívnemu, ale aj k tomu zlému, a čo je najhoršie, často sa tak deje nevedomky.
Tým nemám na mysli autorov nenávistného obsahu. U nich sa až na výnimky jedná o premyslenú, systematickú činnosť s jasným cieľom, ktorým môže byť odvedenie pozornosti od skutočných starostí vytváraním imaginárnych problémov, ale aj polarizácia spoločnosti, ktorú je potom ľahšie ovládať. Keď sa namiesto apelu o intelekt znížime až k ľudským pudom.
Tak si to zosumarizujme. Aké nutkanie sa javí ako hnací motor nenávistnej mašinérie, ktorá aktuálne valcuje svet? Podľa môjho názoru sú to dva: agresivita a sex. Dva pudy, ktoré človeku zabezpečili jeho postavenie na vrchole potravinového reťazca. Majú však svoje opodstatnenie v 21. storočí?
Je to týždeň, čo Slovenskom otriasla vražda dvoch žien mladým mužom, ktorý nielenže svoju nenávisť k ženám netajil, ale aj neraz predtým prejavil. Po bitke je každý generál, hovorí sa, a preto aj teraz má každý svoj názor, kto pochybil: či to bol súd dva dni pred samotným skutkom, či išlo o nedostatočnú komunikáciu medzi jeho predošlou a aktuálnou školou, či vinu nesú jeho lekári, ba dokonca kamaráti na sociálnych sieťach, ktorí jeho zámer mohli / mali odhaliť.
Nie. Vinní sme všetci. Spoločne. Aj preto, že sa uspokojíme s nedostatočnými zákonmi, ktoré vyzdvihujú právo jednotlivca nad právo spoločnosti a často nedôjde k odsúdeniu i na základe rukolapných dôkazov, pretože boli získané nezákonne, napríklad. Keď videonahrávka vyhotovená bez súhlasu aktéra sa nedá použiť na súde, človek si kladie otázku, kde sú zlaté časy, keď detektív Columbo našiel jeden detail a hotovo, mohli bežať titulky, prípad bol vyriešený? Samozrejme, toto všetko len ako príklad. Faktom ale je, že pokiaľ sa nás osobne a bytostne veci netýkajú, tak si o nich nanajvýš oduševnene poklebetíme a život ide ďalej. Nezaujímame sa o zákony, o fungovanie štátu, nerozumieme procesom a ani nechceme.
A teraz k tomu druhému ľudskému pudu. Poviete si nie, mňa určite neovláda sex. Kladiem si potom otázku, prečo odjakživa najefektívnejšia reklama na čokoľvek ja tá, ktorá ukáže nahé ľudské telo? (Mimochodom, s pobavením sledujem, ako pred tridsiatimi rokmi boli všade povinne ženské prsia, a dnes chlapi musia byť značne vyšportovaní, aby dostali rolu hoci i štatistu vo filme.) Prečo nás zaujíma orientácia toho či onoho?
A čo to je za nezmysel s „tradičnou rodinou?“ To skutočne máme pred sebou idealistickú ilustráciu zo socialistických kníh, ktorá zobrazuje usmievavého ocka, usmievavú mamku a dve usmiate detičky vo veku desať rokov, zásadne chlapca plus dievča? Pretože keď ja začujem „tradičná rodina,“ v mysli sa mi vynorí muž, ktorý si časť výplaty nechá bokom na pivo a iné radosti a má milenku na zaháňanie frustrácie; žena, ktorej úlohou je upratať, uvariť, zaštopkať deravé ponožky a v tridsiatke začať nosiť šatku na hlave, pretože už nie je potrebné sa o seba starať; a deti sa majú vychovávať remeňom či varechou, hlavne, aby poslúchali a nad ničím priveľa nerozmýšľali.
Toto chceme ukotviť do ústavy? Alebo naši páni politici, ktorí sa síce už neraz predviedli ako naslovovzatí odborníci na všeličo, zrazu odhalili najväčšie tajomstvo vesmíru, a to lásku? So záujmom by som si vypočula vysvetlenie, prečo sa človek (akokoľvek orientovaný) zamiluje do konkrétnej osoby, zatiaľ čo do inej, zodpovedajúcej fyzickému popisu s identickým psychologickým profilom, už nie. Pretože verím, že je to len a jedine o láske. Kto si myslí, že dlhodobé vzťahy sú založené na erotickej príťažlivosti, vážne verí, že páry ktoré sú spolu dvadsať, päťdesiat či viac rokov, „to robia“ trikrát do týždňa?
A zďaleka to nezačína ani nekončí pri legislatíve. Spoliehať sa na politikov, či už doma alebo vo svete, to by nestačilo. Píše sa koniec januára 2025; je to doba, o ktorej sme si kedysi mysleli, že autá budú lietať, budeme mať ešte úžasnejšie technológie a na dovolenku budeme chodiť na Mars. Namiesto toho sa vraciame do temného stredoveku, pomaly, ale isto, do doby, keď dirigentskú paličku držali základné elementy prežitia.
Takže, kto za to môže? My všetci predsa. Aj tí, čo sa aktívne podieľame na šírení nenávisti, aj tí, čo sa pasívne prizeráme, aj tí, čo zatvárame oči. Pretože nenávisť je ako lavína, skôr-neskôr nás zmetie všetkých a nepýta sa, či sme ju spôsobili ani či na ňu veríme. Lepšou otázkou by bolo, čo môžeme urobiť:
Zaujímajme sa o svoje okolie. Nie štýlom „na koho si treba dať pozor,“ kto by mohol byť potencionálne nebezpečný, ale naopak, s kým by sme mohli zdieľať svoj voľný čas, kto môže myť kreatívne nápady v práci, ktorý dávno zabudnutý člen širšej rodiny ešte vôbec žije. Na začiatok postačí aj pozdraviť suseda, ktorého pravidelne stretávame pri poštových schránkach a s ktorým sa vzájomne zdvorilo ignorujeme. Po týždni zdravenia môžeme pridať aj poznámku o počasí. Prečo by sme to mali robiť? Pretože nik nechce byť odsunutý na kraj spoločnosti a ťažko povedať, kto sa práve tak cíti.
Na sociálnych sieťach nielenže nešírme nenávistné statusy, memečka, videá a podobne, ale rovno ich autora u seba zablokujme a prípadne aj nahlásme adminovi, nech posúdi, či sú v súlade s pravidlami siete. Už dávno to nie sú len momentky pre pobavenie. Je to silný nástroj reklamy, o čom už dávno vie napríklad aj maloobchod, rôzne sektory, ktoré si platia influencerov a využívajú rôzne formy propagácie svojej značky či konkrétneho produktu. Tak, ako sa môžete dozvedieť o peknom svetri alebo účinnom čističi na sporák, tak sa do podvedomia môže nahlodať aj hnev, strach a zášť. Zastavme to v zárodku. A ak nejaký účastník zdieľa takéto veci opakovane, rovno si zablokujme všetky jeho príspevky a už sa nám nebudú zobrazovať a zbytočne nás rozčuľovať. Nie je to zložité: v pravom hornom rohu príspevku sa nachádzajú tri bodky, ktoré vám ponúkajú aj takúto možnosť. Sociálna sieť bude znovu o šteniatkach, receptoch a dovolenkových fotkách našich známych.
A podobne to funguje aj v živote. Nástrojov na zmiernenie napätia je mnoho; poradia odborníci, ale aj starý sedliacky rozum. Prestaňme živiť nenávisť. Je to beštia, ktorú treba prestať kŕmiť. Keď vyhynie od hladu, môže prísť nový zajtrajšok. Nebude bezchybný, bez chorôb, starostí, nehôd. Ale môže byť bez všadeprítomnej nenávisti, ktorá má potenciál prevziať nad nami moc a zatiahnuť nás niekam, kam nik nechce ísť, ale už nebude cesty späť. Teraz je tá doba, ktorá bude v učebniciach dejepisu označená za hraničnú; teraz je čas zastať a povedať si: Nie, ja chcem mier, ja chcem pokoj, ja chcem obyčajné spolužitie s mojimi krajanmi, imigrantmi, bielymi, čiernymi, zelenými, fialovými, dúhovými, mladými aj starými, zdravými aj chorými, laureátmi aj upratovačkami. Všetci sme spoločnosť a všetci sme dôležití. Individuálne zlyhania môžu prísť kdekoľvek, zločinu sa môže dopustiť ktokoľvek, ale to nechajme na príslušné orgány a nestigmatizujme celú komunitu. Je to cesta, ktorá vedie tam, kam nikto nechce.
