V prvom rade treba namieriť presne doprostred pristávacej dráhy. Neustále sa držať v rovine s horizontom, udržovať správnu rýchlosť i uhol klesania. Človek musí správne odhadnúť vzdialenosť a všetko si bezchybne vypočítať aby mohol v správnej chvíli vysunúť podvozok, skĺznuť na dráhu a zaparkovať to krásne do hangára. Ale to už by mala byť rutina.
Bohužiaľ, len mala.
Teória, aj keď prakticky podložená, je pekná, ale prd platná, keď sa potácam nad letiskom a po litri borovičky sa snažím zaostriť na moju drahú, nahú polovičku s dokorán rozkročenými nohami.
Namieriť, odhadnúť vzdialenosť to zvládam kedykoľvek a kdekoľvek, ale vysunúť podvozok skĺznuť a správne to zaparkovať... problém !!! Môj dispečer si na to mohol už dávno zvyknúť.
V takom prípade mi zostáva už len havarovať tvárou rovno do vankúša, hrať mŕtveho pilota (od čo ho nemám ďaleko) a dúfať, že môj dispečer sa z toho vyspí ... a ráno... čo je otázne, mi pristátie povolí zopakovať.
Teda ak budem schopný letu.
