Ja sa však pýtam: ako je možné, že tu máme producenta, ktorý má za sebou kauzy s nedokončenými filmami ako Jánošík, Dunajská sága a Kováč spod lesa, ktorý v minulosti už x-krát zobral od štátu státisíce bez výsledku, a napriek tomu dostane ďalšie a ďalšie peniaze, nové zmluvy, novú dôveru? Ako mohol znova presvedčiť hodnotiace komisie, manažérov v Audiovizuálnom fonde a RTVS, že jeho čestné prehlásenia sú naozaj čestné? Ako je možné, že na to nikto z branže nikdy nepoukázal - s výnimkou dvoch českých hodnotiteľov, ktorých názor v komisii aj tak nikto nebral vážne? Nevadilo nikomu z tých, ktorí dnes tak hlasno reagujú, že za peniaze, ktoré putujú do súkromných vrecák, by niekto iný z nich mohol dostať na film viac? Aké pravidlá tu panujú, že toto umožnia? A prečo ich všetci ticho tolerujú? Je verejné tajomstvo, že to vo fonde aj RTVS skrátka "tak nejako chodí". Ak systém umožní niekomu len tak minúť trištvrte milióna EUR, spoľahnúť sa len na sľuby namiesto faktov a nežiadať dôsledné plnenie zmlúv, len preto, že práve on "v tom vie chodiť" lepšie ako iní, tak to predsa nie je v poriadku. Keby to bol vzťah, medzi dvomi súkromnými osobami, budiž. Lenže na jednej strane je súkromný podnik a na druhej daňoví poplatníci.
Pýtam sa, aký systém to vlastne obhajujú producenti, filmári a spol., keď za desaťročie fungovania dotácií v kombinácii Audiovizuálny fond a RTVS (tá nešťastná tzv. zmluva so štátom), dokázal vyrobiť škody v hodnote miliónov EUR? Aj keby sme to mali pripísať na vrub len pár jednotlivcom, prečo obhajovať systém, ktorý toto umožňuje? V prostredí s celkovým ročným príspevkom do Audiovizuálneho fondu rádovo 5 miliónov ročne na všetkých, sú miliónové škody spôsobené jednotlivcami neospravedlniteľné. A to ničím, ani len slovenskými špecifikami, na ktoré sa tak rada odvoláva napríklad podpredsedníčka za Progresívne Slovensko Zora Jaurová.
O zničených štúdiách Koliba a celej materiálnej, technickej a profesionálnej základni pre filmárov všetci mlčia. Odvolávajú sa na úspechy v posledných rokoch. Tie nikto nespochybňuje, otázkou je či ich nemohlo byt 27 rokov po revolúcii viac a čísla jednoznačne dokazujú že mohlo a malo. Štúdiá - ak by sme ich namiesto rozkradnutia zveľadili, mohli dnes už pre štát produkovať zisk. Ten mohol byť použitý na ďalšie filmy. Filmový priemysel v tomto zmysle pochopili a ďaleko nás v ňom predbiehajú Maďari, Rumuni, ba dokonca Albánci.
Žiadny rozumný hospodár neinvestuje do ničoho čo na konci dňa neprinesie výsledok. Ak to však nie je niekto, koho márne pokusy nič nestoja, pretože prežitie a existenciu mu zabezpečuje štátna dotácia. Áno, vývoj filmu je dlhodobý proces, niekomu trvá rok, inému dva, inému päť, kým film vznikne. Podobne ako môže trvať vývoj v hociktorom inom kreatívnom sektore. Ak sa zhodneme, že umenie v civilizovanom svete treba pestovať a kultivovať, že umelcov si chceme hýčkať viac než iných, kľudne umelcom plaťme aj čas, za ktorý umelecké dielo iba vyvíjajú - ale nastavme si, prosím, jasné pravidlá ktorým, koľko a ako dlho.
Vážim si Katarínu Kerekešovú, ale myslím si, že v týchto súvislostiach sú animátori i jej meno len účelovo zneužívaní. Stačilo by, keby napríklad animátori za desať rokov sami prišli s vypracovaným všeobecným štandardom toho, čo v ich špecifickom prípade vývoj znamená a koľko je jeho finančný horný strop. Lebo keď si dnes dáme vedľa seba zmluvy o podpore vývoja vo všetkých podprogramoch, tak zisťujeme, že slovo vývoj si každý účelovo vykladá ako sa jemu a spriatelenej komisii hodí. Potom sa sumy na vývoj vedia vyšplhať aj na státisíce, daňoví poplatníci ich zaplatia, čakajú na hodnotné umelecké dielo, no výsledok sa niekedy ani nedostaví.
Chceme tento systém zjednodušiť, zefektívniť a umožniť nad ním lepšiu verejnú kontrolu. Výsledky musia zodpovedať vynaloženým peniazom. Úlohou politikov nie je plne uspokojovať potreby jednej vybranej skupiny podnikateľov - čo ako hlasno by po nás kričala, ale záujem všetkých daňových poplatníkov. V prípade filmového priemyslu je to čo najviac pôvodných kvalitných filmov v kinách a prajné prostredie nielen pre pár jednotlivcov, ale pre všetky filmové profesie. Preto by som si veľmi želala, aby filmový priemysel u nás neumrel na svoju krásu.
Mgr. Renáta Kaščáková | SaS, poslankyňa Národnej rady SR, tímlíderka SaS pre kultúru
