Trenčín v Taliansku

Bolo veľmi milé stáť tam spolu s primátorom vyfinteným v škótskom kilte pri torte priateľstva, držať sa za ruky s dojatými primátormi dvoch oslavujúcich miest (Piossasco má primátorku) a počúvať národné hymny všetkých štyroch zastúpených štátov. Sála, ktorá normálne slúži ako závodná jedáleň, bola natrieskaná. Z Cran-Gevrier sa prišlo na slávnostný akt obnovenia partnerskej zmluvy pozrieť 130 ľudí a minimálne toľko tam bolo Talianov. Výprava zo Škótska pozostávala z jedenástich ľudí, no a za Trenčín sme tam boli dvaja - záchrancovia ich európskych peňazí. Pochopili sme tam ich nástojčivé prosby, aby sme určite prišli, v projekte museli totiž vykázať účasť zo štyroch štátov. Aj keď to bola návšteva ako z rýchlika, tie tri dni neľutujem. Videla som napríklad, ako sa dá pri večeri naraz obslúžiť tristo ľudí s úsmevom. Nikomu nevadili provizórne podmienky jedálne, plastové poháriky, škvŕkajúce ozvučenie sály, príhovory primátorov z kuchyne, kde sa jedine zmestil mikrofón, ani drobné talianske improvizácie v programe. Už počas večere to s ľuďmi šilo, čašníci a kuchári vo vysokých bielych čapiciach a v bielych rukaviciach napriek pokročilej večernej hodine kmitali a smiali sa, jedna dievčina odnášala naraz desať špinavých tanierov a kývala pri tom bokmi v rytme hudby, ktorú nám neúnavný DJ celý večer púšťal z kuchyne. Keď sa dojedlo, niekoľko Talianov vyskočilo a začalo tancovať pomedzi stolmi. Pani primátorka strhla ľudí a o chvíľu už v úzkych uličkách medzi stolmi fičal tancujúci smejúci sa had s ňou na čele. Na druhý deň ráno nám život v uliciach mestečka trošku obmedzili dopravné zábrany a veselí mestskí policajti usmerňujúci bežecké preteky. Námestie pred radnicou oživila vytrubujúca partia hudobníkov z Francúzska. Dokonalá „banda“, mám ju na videu. Partie ľudí si na rôznych miestach hrali volejbálek, futbálek, deti z umeleckých škôl sa celú nedeľu zohrávali na koncert, lebo ich učitelia zohnali peniaze z nejakého grantu na spoločný hudobný projekt. To miesto, kde sme ich boli navštíviť, bolo čarovné. Stará talianska kúria, s rozsiahlym voľným priestranstvom, opravená na náklady dediny (z nejakého dôvodu vraj najbohatšej v okrese), s množstvom miestností, učební, spoločenských sál. Ak by sa z otvorených okien budovy neniesli tóny hudby zdalo by sa, že dedina vymrela. Talianska nedeľná siesta. Potom sme sa dozvedeli, niečo o talianskom dobrovoľníctve. Pán, ktorý nás viezol na letisko, si pravidelne bráva služby ako šofér sanitky ošetrovateľskej služby. Vozí denne do školy autistického chlapca. Okrem neho podobne pracuje v mestečku s 12 000 obyvateľmi asi dvesto iných dobrovoľníkov, ktorí sú v databáze. Ak v Taliansku nepomáhate ako dobrovoľník, ako keby ste strácali na hodnote. Associazioni, ako to volajú, sú nielen miestom pomoci iným, ale aj výmeny nápadov, dôvodom k stretnutiam, organizovaniu grilovačiek a spoločne podnikaným akciám. Takmer každý je tu členom nejakej dobrovoľníckej asociácie. Samotná konferencia, ktorú organizátori pripravili, nebola až taká podstatná. Tie dva hlavné a niekoľko diskusných príspevkov o dobrovoľníctve a výhodách či nevýhodách členstva v EU sme si mohli vzájomne poslať aj mailom. Najdôležitejší počas tých troch dní, tu boli naozaj obyčajní ľudia z oboch zúčastnených partnerských miest, ktorí spolu prišli stráviť čas. Ale hlavne, obrovský klobúk dolu pred organizáciou ubytovania všetkých cca 150 pozvaných hostí v talianskych rodinách. Dobrovoľníctvo v praxi. Neviem, neviem, či by sme takéhoto vrelého prijatia boli schopní aj na našom „pohostinnom“ Slovensku.