Ak sa s týmto systémom nestotožňuješ, hľadáš chyby na sebe i iných a živíš pocity viny.
Odsudzuješ a nenávidíš sa za to, kým si a podvedome sa za to trestáš.
Naučili ťa, ako sa majú správať dobrí ľudia. Čo sa sluší a čo nie.
Učili ťa, že na to, aby ťa mali iní radi, musíš byť dobrý.
V spoločnosti dominuje kolektívne presvedčenie, že bez trestu, by určite zvíťazilo zlo nad dobrom.
Rozprávky majú dobrých a zlých hrdinov. V nich dobro víťazí nad zlom.
Teda je tam boj. Boj dobra a zla. Boj nie je o vyrovnaní , o splynutí dobra a zla. Boj je o určení víťaza.
V konečnom dôsledku prehráva každý. Je to Zákon akcie a reakcie .
Systém učenia spravodlivosti začína v domácnostiach. Na deťoch, aby nerobili, to, čo „sa“ považuje za zlé.
Tento vonkajší vplyv i ich útlom telíčku sa stáva vnútornou samoreguláciou v podobe sebaovbiňovania v dospelosti.
Tento socializačný systém samoregulácie nazývame VINA.
„Ak nebudeš dobrý, nedostaneš nanuk!“
Ak som nedostal nanuk, vytvoril som si záver - nemajú ma radi, lebo som zlý.
Zaujímavým paradoxom je, že negatívna vina vzniká z dobrého popudu. Ako dieťa dochádzam k záveru, že trest si musím zaslúžiť.
Inak ho nedostanem. Teda spustím program: zaslúžim si byť potrestaný, zaslúžim si trpieť a nezaslúžim šťastie a byť milovateľný.
Ak si dobrý, dostáva sa ti lásky(odmena). Existencia viny závisí v záruke lásky od iných(trest).
Vina je ako kotva, čo ti bráni plávať smerom ktorý si vybral proti Tebe .
Ak urobíš čo sa Ti nepáči, máš pocit viny, a to je ukazovateľ že existuje niečo, čo by si chcel radšej, inak.
Vina ťa väzní v minulosti.
Kamarátka mi zavolala: „Už to nezvládam. Muž so mnou žije len kvôli synovi. Vraj som sebecká a nestarám sa. Zapíjam depky s alkoholom, beriem lieky a zapíjam ich alkoholom, pijem kvôli tomu, že mi nevolá.“
Pocit neschopnosti naštartuje stav z detstva, kde si predhadzuje – nie som dosť dobrá, zaslúžim si trest, zaslúžim si trpieť, nezaslúžim si lásku šťastie.
Tento systém duality je to, čo Ťa drží v minulosti. Ak zjednotíš pocity v prítomnosti, budeš so svojím vedomím – budeš to skutočne Ty. Nie Tvoja predstava o Tebe.
Úryvok z pripravovanej knižočky pre deti(v nás):
„Mami, keď zomrel dedko, neplakala si tak, ako za Urkom(psík)".
"Kajka, to, že dedko ochorel, bol smutné. To že zomrie, sme vedeli všetci - aj dedko. Bol s tým zmierený".
"Áno mamka, veľmi som plakala."
" A my sme ťa nechali, aby si vyplavila slzičkami svoj smútok. Urkove skonanie bola náhla a nečakaná strata a to je rozdiel medzi smútkom a žiaľom."
"Mamka mňa to veľmi trápilo, že som to zavinila."
"Karolínka,so žiaľom ide ruka v ruke pocit viny. Všetko je v rovnováhe. Nik nič nezavinil. Je to život."
Mamka zmĺkla, lebo si uvedomila svoju príčinu žiaľu. Aj ona sa v duchu obviňovala zato, že nevzala Urka sama, ale ho zverila Kajke. "Ak žialim, nemám v sebe spracované niečo z detstva, nejaký pocit viny, ktorý sa mi objavil práve Urkovou smrťou..." nedokončila vetu, kebo jej to nedovolila hrča v krku.
"Nechaj mamu žialiť a tým si to spracuje. Poď ideme von", povedal Peter.
Vina je informácia. Každý z nás v každom momente robí všetko najlepšie, ako vie. A keď si v strese, tiež robíš najlepšie ako vieš. Je ľahké rozhodovať sa teraz, o situácií, ktorá už bola. Lebo už máš tú skúsenosť. Ale opraviť to už nejde. Nemôžeš sa vrátiť do minulosti. Obhajoba nemá zmysel. Je len rozhodnutie v danej chvíli. A ideš ďalej. Ak je to zlé a trápiš sa, stále to nemáš spracované...
Prosím o Tvoj názor na žiaľ či pocit viny, ak Je to pre Teba príliš chúlostivé, napíš mi do e-mailu. Písaním to tiež dokážeš spracovať a viac si to uvedomíš.
