Ahoj,
dovolím si predstaviť ti Anu.
Ana, je veľmi podobná tebe.
Chodí po svete mysliac si, aká je neobyčajná a výnimočná, pri tom, je presne taká obyčajná ako ty.
Kráča ulicami a vníma, aký obrovský potenciál sa v nej skrýva, ale robí preto presne také nič, ako väčšinu času ty. Píše si denník, no pri tom vôbec nevie, kam všade patria čiarky. Rada sa kŕmi fastfoodom, ktorý po pár dňoch skúsi vytriasť z tela cvičením. Už po prvom cvičení sa zazerá do zrkadla, zapína svaly a hľadá obrys tricepsu, ktorý pred chvíľou trápila s činkou podobnej váhy jej zosnulého morčaťa. Nech mu je zem ľahká! Ana by niekedy chcela mať viac kamarátov, inokedy je vďačná za také množstvo, ktoré sa okolo nej obklopilo.
Iné rána zasa vstáva s pocitom opotrebovaného plyšové macka, ktorý v tomto svete veľkej konkurencie, už nie je potrebný. V tieto dni si všimne každú trčiacu nitku z jej polorozpadnutej plyšovej nohy či vytŕčajúcu výplň z jej plyšového brucha.
Keď jej je smutno, cíti vôňu marcipánu, čo dáva zmysel, keďže marcipán jej nikdy nechutil. Je trpký, príliš aromatický a jeho konzistencia jej naháňa husiu kožu.
Ana má akýsi zvláštny pocit, že toto leto, sa marcipán premnožil. Snaží sa ho zbaviť, rôznymi spôsobmi, naozaj snaží. Sú momenty, keď ho necíti aj celé dni, avšak potom prídu také, kedy má pocit, že sa prebúdza v cukrárni, kde pokladajú na nekonečný rad zákuskov marcipánovú kožu.
Nahrievajú ho, rozvaľkávajú, naťahujú a ponárajú doň prsty. Trávia nespočetne veľa minút nad jeho dokonalým položením na zákusok. Presne taká je aj Ana. Rada do svojho smútku a problémov ponára prsty, naťahuje ho a pokladá si ho na svoje telo ako marcipanovú kožu.
Priznaj sa, však si podobná ako Ana?!
Anu čaká veľa práce, ale raz, budet cítiť namiesto marcipánu, čerstvo pokosenú trávu, nový pergamnet a na Starbucks teglík si nechá písať meno Hermiona.
Akú vôňu cítiš ty ? A naopak, akú by si chcela cítiť, keď si šťastná?
S pozdravom Ana.
