21. február 2020, Kysuce.
Fúkal ostrý vietor, tma padla na mesto už krátko poobede. Vo vzduchu sa nieslo niečo pochmúrne. V tmavom mestečku sa za centrum pokladala jedna ulička dlhá asi 200 metrov, špinavá fontána v ktorej chýbala voda a kultúrny dom, ktorý ste zbadali po zdolaní asi 30 schodov. Práve tu v kultúrnom dome, sa konalo politické zhromaždenie strany ĽSNS, ktorá mala v týchto končinách veľmi veľkú obľubu. Ľudia sa na túto udalosť chystali dlho. Samozrejme, že v meste, kde premietajú jeden film za týždeň, v mestskom kine, a hlavnou témou dňa, sú politické relácie vysielané na záver týždňa, v ich čiernych ešte nie tak úplne plazmových televízoroch, bolo priam nutnosť pokladať túto udalosť za megalomanskú.
Zdalo sa však, akoby trochu vyšlo slnko, keď sa v ten istý deň zozbierala aj mála skupina ľudí, ktorá prišla pred kultúrny dom vyjadriť opačný postoj, no najmä dokázať účastníkom vo vnútri , že nie sú takí za akých ich pokladajú. Toto všetko sa stalo najmä vďaka politickému jazyku ich preferovaných politikov. Pred samotným začiatkom sa hromadili najmä kožené poltopánky a jemne ošúchané lodičky, patriace dámam a pánom v strednom a pokročilejšom veku, ktoré smerovali dnu. Sem tam prišla aj nejaká ošúchaná konverza, ktorú vlastnil môj rovesník, čo ma mrzelo dva krát toľko. Pár minút nato začali prichádzať malé hlúčiky nových či naopak poriadne opotrebovaných tenisiek, patriace mladým a zapáleným ľudom, ktorí nenasledovali zvyšok dnu, ale ostali pred kultúrnym domom. Aj sem zavítala kožená poltopánka či lodička, patriaca staršej generácií, čo ma naopak dva krát toľko potešilo a motivovalo. Naozaj s radosťou sme si pripli už dobré známy odznak s protifašistickou tematikou, ktorá zastávala naše názory a v kľude len tak stáli. Pretože čo iné môžete v tejto situácií urobiť?
Prešlo pár minút, keď sme spoločne s kamarátkami usúdili, že vojsť dnu a skúsiť pochopiť na akom princípe fungujú politické diskusie takýchto strán, a hlavne ukázať, že sme slušní ľudia otvorení každej diskusii, bude dobrý nápad. Nešli sme provokovať, nechceli sme súdiť a už vôbec nie niekoho ponížiť. Takže sa tri páry ošúchaných tenisiek vybrali dnu. Srdce mi pulzovalo veľmi rýchlo, ruky boli mokré od nervozity a odznak pripnutý na bunde poskakoval hore dole tak silno, až sa zdalo, že tancuje. Sála bola takmer celá obsadená. Až keď sme zbystrili zrak, objavili sme pár voľných sedačiek, rovno v strede hľadiska. Vošli sme dnu, sadli si na miesta a začali počúvať. Od prvého momentu sme do tejto diskusie nepatrili. Naše veková skupina, naše oblečenie, naše názory a naše odznaky. Diskutujúci politici na nás pár krat upozornili svojimi narážkami. Od prvého momentu sme cítili, že na tomto mieste nie sme vítané. Nebudem klamať, pár krát som sa naozaj neudržala a pokrútila som hlavou nad slovami, ktoré dokázali vypustiť z úst. Preto sme sa zdvihli a chceli odísť skôr, ako debata skončí. Ľudia nás vyprevádzali potleskom a piskotom zároveň. Posledný krát som si obzrela hľadisko, keď v tom, tri rady nado mnou, zbadala som veľmi známu tvár. Tvár, ktorú vidím tak často a ktorá mi je tak blízka. Tri rady nado mnou sedela moja mama. Ona však neprišla z rovnakých dôvodov ako ja.
Od tohto dňa často počúvam z kuchyne veľmi prekrútene informácie, klamstvá a dezinformácie. Občas ma prebudí Infovojna inokedy zasa pristane na konferenčnom stole časopis Zem a Vek. Čas plynul a prišla pandémia, prišla vojna a hlas moderátora konšpiračných rozhovor a webov silnel viac a viac, až začal kričať. Politická hra sa rozohrala a ja som to pocítila na rodinnej atmosfére. V nedeľu pri obede, v Piatok na rodinnej oslave. Počúvala som boľavé názory na komunity, ktorých som súčasťou alebo do ktorej patria moji blízky priatelia. Bola som súčasťou hádok na rodinných stretnutiach. Takéto udalosti vieme definovať aj ako zápachajúci dych, vôňa alkoholu, vyprskávajúce slinu z úst a červené tvare rodinných príslušníkov, ktoré tak pevne hlásajú stále dookola to isté.
Keď som bola mladšia hanbila som sa zato. Nevedela som stým nič urobiť a mala som strach vodiť kamarátov ku mne domov. Moja mama je skvelý človek, avšak nikdy som nechcela priznať k akým názorom inklinuje. Často krát som sa cítila veľmi sama. Tak veľmi nepochopená. Mala som však jedno obrovské šťastie. Moja mama nezasahovala do mojich názorov tak veľmi ako môžu iní rodičia. Našla som si skvelých kamarátov, ktorí zastávali rovnaké názory ako ja.
No práve preto to píšem. Žijem na dedine, kde sú dvoj či trojgeneračné domy úplným normálom. Kde popularita extrémistických strán rastie vo veľkom. Kde ľudia hodia lístok strane len z toho dôvodu, pretože to tak urobil aj jeho otec mama či babka. Starí rodičia dávajú svojim vnukom a vnučkám peniaze za odvolenie ich preferovanej strany. Mnohokrát nemajú prístup k pohľadu z iného uhlu.
Mala som v rámci možností šťastie.
Je pár týždňov pred voľbami. Róbertovi Ficovi spoločne s jeho kandidátkou rastú percentá, a ja tak boľavo myslím na Jana a Martinu. Premýšľam ako sa toto môže opäť diať. Pán Danko aj keď otupieveva, kráča opäť do parlamentu. A síce diabol prechádza bránou, ale už neprechádza do parlamentu, zabezpečil si aspoň druhú staronovú stranu Rebulika a tá mieri vyššie a vyššie. A ja viem , že niekde v izbe sedíš ty a cítiš sa tak sám. Nesedí ti , čo rozprávajú tvoji rodičia a prečo tvoji dvaja strýkovia po sebe kričia na oslave, kde by sa mali radovať a prepotiť balvnené košele tancom. Možno sa cítiš iný, ale u teba doma je inakosť len ďalšia trápna choroba. Nenechaj sa zlomiť a zisťuj. Hľadaj cesty k overeným informáciám, vyhľadávaj ľudí, ktorých zaujíma čo si myslíš a nebudú sa hnevať ani meniť tvoje názory.
Tak silno myslím na tých, čo sa len kvôli rodinným podmienkam, nechali zmeniť a uverili tomu čo si myslia druhí.
Ak si v tom sám/sama, kľudne sa mi ozvi, budeme dvaja !
Btw: prosím, choď voliť
