Stojím v autobuse ako každý deň, pretože si zo zásady nesadám, keďže sa v živote ešte dosť nasedím a okrem toho vždy nastupuje kopec starších ľudí, ktorým už nohy neslúžia tak ako by mali. Opriem sa o svoje "stále" miesto a snažím sa udržať, pokým šofér jazdí ako na pretekoch a mýli si autobus s ferrari. Neberiem mu to, asi aj on má dosť toho stereotypu.
A takto je to každé ráno, naobed alebo poobede, podľa toho kedy som prinútená, alebo sa rozhodnem ísť do školy. Občas si ľudí všímam až príliš, občas si ich nevšímam vôbec. Záleží na nálade a na tom či som sa náhodou nezobudila len pred polhodinou, alebo nedajbože ešte stále napoly spím.
Páči sa mi to. Celé to cestovanie autobusom. Toľko ľudí, toľko rôznych tvárí, známych aj neznámych. Toľko príbehov, radostí a starostí si môžete vypočuť len tam. Stačí sa započúvať, ale zas nebyť neslušný, aby to nevyzeralo že šmírujete :)
Napríklad minule. Mala som mizerný deň, nálada na nič. Šofér jazdil ako o dušu, tak som sa chytila sedadla, aj to som len tak tak nespadla. Zrazu som pocítila strašne jemný dotyk. Pozrela som sa na svoju ruku, na ktorej bola položená nejaká cudzia. Detská. To dievčatko ma držalo a pozeralo mi do očí, keď sa otočilo na mamu a spýtalo sa jej "Prečo je tá teta taká smutná?". Mama jej povedala že nech nie je zvedavá a nech dá tete pokoj a tým to haslo. Ale dotyk tej malej detskej ruky ma hrial ešte veľmi dlho. Verte či neverte, od tej chvíľe mi na tvári žiaril po zvyšok dňa úsmev, ale ani sama neviem prečo. Asi len kvôli tomu, aké vedia byť deti úprimné a ako ľahko zistia pravdu, aj keď si myslíme, že sa dajú veľmi ľahko prekabátiť. A že majú ten najnežnejší dotyk aký len poznám.
Inokedy, keď som si tak stála, cítila som že sa na mňa niekto pozerá. Postarší sympatický pán, s bielymi vlasmi aj obočím, ktorému z očí žiarila radosť a aj napriek tomu veku taká nejaká drzosť. Usmiala som sa naňho, on na mňa a prihovoril sa mi. "Slečna, viete o tom že sa mi páčite? Keby som bola mladší, tak by som Vám dvoril. Ale iba pod jednou podmienkou. Museli by ste sa viac usmievať, pretože bez úsmevu vyzeráte ako ľadová kráľovná." Tie slová ma potešili i zarazili zároveň. Zasmiala som sa, nechcem byť predsa ľadovou kráľovnou a odpovedala som "No ujo, ale na jednu vec ste zabudli. Či by som Vás ja chcela. Lebo ak ste boli takýto drzý aj keď ste boli mladý, tak to by som si ešte rozmyslela." Ujo sa srdečne zasmial, popriali sme si pekný deň a vystúpila som. A zas som mala na tvári úsmev.
Naposledy keď som cestovala, mala som fajn deň. Test sa vydaril, je sa prečo tešiť. A potom vošli. Oči. Krásne. Neviem či by sa aj Vám tak páčili, ale pre mňa boli v tej chvíli najkrajšie. Tmavé, úplne ma pohlcovali, pohľad mäkký ako plyš. Nevedela som sa nedívať. Dve hnedé oči a jeden úsmev. Na druhej strane dve modré, po chvíli klopiace zrak, úsmev a červeň na lícach. A radosť. Potom som vystúpila. Bola by som schopná viesť sa s nimi aj ďalej, ale povedala som si nie. Ak ich mám ešte stretnúť, tak ich stretnem a potom možno už nevystúpim. Stále ich vidím. A stále sa musím pri tej spomienke usmievať.
Preto tak rada cestujem. Kvôli príbehom. Kvôli radosti, kvôli úsmevným príhodám. Viem, mnohí nemáte radi cestovanie v autobuse, kvôli tlačenici, zlému vzduchu a je tam milón iných dôvodov. Ja na to však kašlem. Pozerám sa na to z tej krajšej stránky. Koniec koncov, ako na väčšinu vecí. A čo z toho mám? Možno nič a možno veľa. Minimálne však každý deň úsmev na tvári a lepšiu náladu.
