Ležím v posteli a rozmýšľam, že sa mi nič nechce. Absolútne nič. Závesy zatiahnuté, prítmie v izbe, tichá hudba pustená na notebooku. Moja obľúbená pesnička. Prázdnej byt je jako past...A ja. Zababušená pod perinou, s mojimi troma kamarátmi a slonom na pyžame je nám tu viac ako dobre. Odmietam vstať napriek tomu že už by som dávno mala. Nemám tu však maminu a tak mi to nemá kto rozkázať. A veľmi dobre viete že rozkázať si sama a následne sa poslúchnuť je skutočný problém. Teda aspoň pre mňa.
Cítim sa mizerne. To psychické tu bolo už dlhšie, to fyzické prišlo až teraz. Bolí ma asi všetko od hlavy až po prsty na nohách. V hlave mi pulzuje hnusná bolesť. Ale nejak mi to je celé jedno. Úplne jedno. Fyzická bolesť prejde, zatiaľ čo tá v mojom vnútri zostáva. Priala by som si aby bol aj smútok chorobou. Dal by sa liečiť.
Možno smútok vo mne nie je tým najhorším pocitom. Horšie je asi to, že neviem z čoho pramení. Neviem ho vysvetliť, neviem prečo je vo mne, nechápem to celé. Každé ráno vstanem, idem do kúpeľne, opláchnem si tvár studenou vodou. A stále cítim ten skľučujúci pocit v mojom vnútri. Namaľujem sa, prečešem si vlasy, oblečiem sa a idem do školy. Cestou nevnímam nič, len hudbu a ranný opar. A tú zvláštnu bolesť. Keby ste sa ma spýtali akú, tak Vám poviem že neviem. Neviem ju definovať, nedá sa opísať, ona len proste je a ťaží ma. Ničí ma zvnútra a neviem sa jej zbaviť. Zmes smútku, nevedomosti, ľútosti, nervozity a k tomu ten pocit že mi niečo o čom ani netuším chýba. A tieto pocity sú so mnou celý deň až kým si neľahnem do postele a nezaspím.
Preto dnes nechcem vstať. V polospánku si vymýšľam polorozprávky, stískam svoju korytnačku a je mi tak dobre. Na pyžame sa usmieva slon, na ružovom vankúšiku na mňa vyvaľuje svoje oči malý medveď, a ja ležím pod paplónom so svojou obľúbenou obliečkou v zapletenom vrkoči, zavretými očami a úsmevom na tvári. Kašlem na dospelosť a realitu. Doprajem si to aspoň dnes a možno budem aspoň na chvíľku šťastná...
