Premýšľam čo napísať, v hlave mám toľko myšlienok a neviem ako začať.
Máme tu čas Vianoc, už pár posledných týždňov ich cítiť zo všadiaľ. Vyzdobené mestá, predaj kaprov, stromčekov. Všade plno ľudí. Podnapití zo svařáku, tackajúci sa večernými ulicami, tlačiaci sa v obchodoch, kričiaci,blázni.Preplnené obchody, hluk, náhlenie sa, snaha zohnať "ten najlepší" darček, krik, hádky, plač, smiech.Kričiace deti, ľudia s bezduchým výrazom na tvári. Hádky kvôli darčekom. Jedným slovom šialenstvo.
Ako si teda ja predstavujem Vianoce? Vianoce, to je pre mňa čas, keď som s ľuďmi, ktorých mám na tomto svete najradšej. S tými, ktorí tu sú, i s tými, ktorí ma už opustili. Pri štedrovečernom stole sú so mnou v duchu všetci, ktorí pre mňa niečo znamenajú. Myslím na nich a len tajne dúfam, že každý jeden z nich vie, že každému jednému dávam dostatočne najavo, ako ho mám rada.
Vianoce sú pre mňa taktiež prechádzky zasneženými cestičkami. Prechádzky s tebou a s Briťákom. Tvoje skvelé objavy, Britine šmýkajúce sa labky na ľade a moje teplé ruky. To všetko je jedným slovom krása. Alebo prechádzky mestom, keď popíjame čaj a svařák, popritom nádherné sneží a nám je fajn.
Vianoce, to sú samozrejme aj darčeky. No ja nemusím dať ten najlepší a už vôbec nepotrebujem žiaden dostať. Chcem darovať len taký, ktorý poteší. Najväčšou odmenou je pre mňa radosť v očiach obdarovaného. Taká tá úprimná radosť, keď Vám z nej až svietia oči. Po pravde, keby to šlo, na Vianoce by som najradšej nikdy nedarovala nič materiálne. Čo by som teda darovala? Je toho predsa tak veľa. Zdravie, radosť, lásku, úspech, smiech, šťastie...Každé jedno by som zabalila do malinkého vrecúška a s láskou v srdci dala obdarovanému. Bolo by to miliónkrát krajšie a ľudskejšie, ako darovať nejaký iný dar. No bohužiaľ to nejde, i keď by som si to veľmi priala. Veď správne by bolo, keby na Vianoce dostal každý práve to, čo mu chýba, nie? A to nemyslím teraz na niečo hmotné, uchopiteľné.
Mrzí ma ešte jedna vec. Že ľudia zabúdajú počas Vianoc na to, že nie sú o darčekoch, stromčekoch, výzdobe. Že sú hlavne o tom, že sa konečne všetci stretnú pri stole s ľuďmi ktorých majú radi a spoločne prežijú pekný večer. Že je všetko také pokojné. Že máme čas zastaviť sa, zamyslieť sa a užívať si pokoja. Tento rok som zvonila na vianočný zvonec trikrát. Neviem, či je to dovolené, no ja som mala tak mnoho prianí. Ani jedno však pre seba. A myslím že práve o tomto sú Vianoce. Byť tu trochu viac pre druhých, byť viac ľudský, otvoriť svoje srdce viac než inokedy.
Každý večer keď zaspávam prajem ľuďom, ktorých mám tak veľmi rada, len to dobré do ďalšieho dňa. Menovite. Každý každučký večer pred spaním. Či už som neuveriteľne unavená, na niektorého z nich nahnevaná, chorá, ani raz som to nevynechala. Myslím na nich so zavretými očami a prajem si, aby bol ich ďalší deň príjemný a pekný, aby sa im nič nestalo a aby mali úsmev na tvári. Veď ich predsa mám tak rada a toľkokrát by som radšej niesla ja to ich bremeno a darovala im kúsok seba. I keď ani ja nie som bez problémov.
Prečo toto vlastne spomínam? Lebo by som si tak veľmi priala, aby takto, ako ja myslím na svojich blízkych, mysleli všetci. Aspoň v ten jeden večer. Pri pohľade do svetla sviečky pomyslieť na všetkých, ktorých ľúbite, na tých čo sedia pri Vás, na tých ktorí sú kilometre ďaleko i na tých, ktorí už nie sú. Pomyslieť na nich, dať im kúsok svojej lásky a poďakovať im. I to je jedno z mojich vianočných prianí. Pôjdem si zazvoniť na zvonček asi štvrtýkrát...
Venované tomu, ktorý mi dokáže za každých okolností vyčarovať úsmev na tvári, podržať ma a smiať sa so mnou. Ďakujem ti, že máš so mnou toľko trpezlivosti i napriek mojim chybám. Zaslúžil by sis za to naozaj ten najkrajší darček aký na svete existuje, no ja ti viem dať len jediný. A to pocit, že ťa mám veľmi rada a že si človek, za ktorého by som aj dýchala, keby si to potreboval.
