Zas ma to bolí ako sviňa. Neviem či si dakto dokáže predstaviť takú bolesť. Keď ma to pred dvoma rokmi bolelo prvýkrát, myslela som že od bolesti začnem škrabať steny. A odvtedy s tým žijem. Predstavujem Vám svoj trojklanný nerv, ktorý mi tak "obšťastňuje" život.
Sedela som vtedy na prednáške a všetko bolo super. To že ma už pár dní pobolievalo ucho som nejako odignorovala. Veď to prejde, hovorila som si. Nuž, neprešlo. Presne si pamätám že to bola prednáška z Matematiky. Bolesť. Bože, to nebola bolesť, to bolo niečo príšerné. Ale zabolelo to len na stotinu sekundy. A aj tak sa to nedalo k ničomu prirovnať. Sedela som pokojne, veď to nič nie je. O chvíľku zas. A zas. A zas....
Matne si spomínam ako som odišla z tej miestnosti a ani sama neviem ako som prišla domov. Od tej bolesti som nič nevidela. Au. Šľahla som si tabletku na bolesť a čakám. Nič. Stále bolí. Dávam si druhú, je to o niečo lepšie. Stále však cítim tú pulzujúcu bolesť, ktorá mi obopína pravú polovicu hlavy. Tvár mám napoly stŕpnutú. Tlak a pulzujúca bolesť ma zabíja. Hlava. Ucho. Zuby. Dám si tretiu, aj keď som najprv nechcela, ale inak to nejde...
Mám lieky. Hurá. Pomáhajú. Hurá. Prešli dva roky a som ok. Hurá.
Dnes som len tak sedela. A zrazu. Au. Zas. Nie, to nie. Jediné čo takto bolí je...Nahlas to ani nespomínam a už teraz mám z toho infarktové stavy. Ale! Mám lieky, ktoré pomôžu. Veď pomohli aj minule. Bolesti utíchajú, zas je to všetko skvelé. Mám však obavy či sa to dá takto stále dookola...
Zvykla som si. Telo si na lieky zvyká veľmi ľahko. Myseľ možno ešte ľahšie. A mám to na papieri, takže ich musím brať. MUSÍM. Bez nich by som asi z tej bolesti vyskočila z okna. Ale...
Minule som si to uvedomila. Mala som poslednú tabletku, víkend predo dvermi, najbližšie dni sú moje lieky v nedohľadne. Zmocnila sa ma panika a tá mi zovrela celé vnútro. Prehľadávala som celú izbu so šialeným výrazom v očiach. Nikde nič. Zrazu som pocítila znovu tú bolesť. Či nie? Našla som svoju najlepšiu priateľku. Bolesť pomaly ustupuje a ja som ako vymenená. Ale toto nie je zdravé, už mi normálne šibe. A musím s tým nejako prestať.
Presurfovala som na nete hodiny, kým som si pozisťovala isté fakty. A teraz už viem ako na to. Lieky sa snažím pomaly nahradiť niečím prírodným, čo nespôsobuje závislosť a neškodí. Predsa chcem mať pečeň aj v štyridsiatke. Ide to síce pomaly, ale ide. To je podstatné. Netreba to uponáhľať, pretože sa nechcem dostať na začiatok.
A takto vyzerá môj život s bolesťou. Nie je to bohviečo, ale mohlo byť aj horšie. Mohla som skončiť oveľa horšie. Žiť s bolesťou a byť k tomu ešte aj závislá, to nie sú práve najlepšie vyhliadky do budúcnosti...
