Platná legislatíva hovorí, že motocyklista (rovnako ako chodec, cyklista alebo nemotorizovaný vodič elektrickej kolobežky) je zraniteľným účastníkom cestnej premávky.
Čo v preklade znamená, že telo je počas jazdy z právneho pohľadu v neustálom riziku fyzického poškodenia, ba až zničenia. Pri hustote súčasnej premávky a všeobecne ochabujúcom rešpekte k dodržiavaniu pravidiel vrátane dopravného značenia sa počin jazdy na motorke môže javiť priam ako prejav patologických sebapoškodzovacích tendencií. Ale nie je tomu tak.
Zároveň sa totiž hovorí, že v aute si vezieš telo, ale na motorke dušu. (Nezakotvuje to síce platná legislatíva, ale nemá pri súčasnom zložení zákonodarného zboru predsa len vyššiu výpovednú hodnotu dlhodobá kolektívna skúsenosť?)
V preklade to znamená, že duša na motorke ožíva. A že si to hlboko užíva. Nie žeby ona nebola zraniteľná, to nie, ale ten pocit slobody a stav uvoľnenia, tá plnosť okamihu a „vietor vo vlasoch“ jej stoja za to posadiť telo na sedadlo jednostopového motorového vozidla a vyraziť do sveta plného neustálych rizík jeho fyzického poškodenia, ba až zničenia. Lebo, neviem, ako to máte Vy, ale u mňa „doma“ je duša tá, čo nosí nohavice. 😊 A vie byť prekvapivo odvážna vo veciach, v ktorých už má jasno.
Jazda na motorke teda aj napriek neustálemu riziku fyzického poškodenia, ba až zničenia môjho tela, tak výrazne prospieva mojej duši, že zostávam naďalej síce podľa platnej legislatívy zraniteľný, ale zároveň úplne happy účastník cestnej premávky. 😊
