Mám na mysli neúctu k vzdelávaniu na každom stupni, od materskej školy až po univerzitu a ďalej. Teda neúctu k žiakovi a učiteľovi, škole a základnej umeleckej škole, školskému dvoru (ktorý schátral) a školskému bazénu (ktorý nikdy nepostavili), školskej baletnej sále (ktorá neexistuje), zastaranému fyzikálnemu laboratóriu či školskej knižnici (ktorá roky čaká na nové prírastky). Neúctu k vystúpeniu detských recitátorov a k víťazom medzinárodnej olympiády v biológii, k vysokej škole, študentovi, vedcovi a jeho výskumu. Teda vlastne k samému sebe, pretože tento problém sa týka každého z nás. Neúcta k vzdelaniu je neúcta k sebe.
Takýto alebo žiadny postoj je dnes dokonca v móde. A nehovorte, prosím, že preto, lebo máme neporiadnych žiakov, či unavených a chudobných učiteľov. Ak máme neporiadnych (sklamaných?) žiakov, sme neporiadni rodičia, politici, novinári, sociálni pracovníci, majitelia televízie – a nekritickí diváci a čitatelia rozprávky o hlúpom Janovi, ktorý sa stal kráľom.
Nedávno nám na stretnutí v škole sklamane rozprávala jedna z učiteliek o mladej televíznej hviezde, ktorá s pýchou ohuruje svoje publikum tým, aká bola slabá z matematiky. Ale nie je to pravda, hovorí jej bývalá učiteľka, patrila k najlepším v triede! Spomínať na svoje školské neúspechy je však dnes v móde: S matikou som skončila pri zlomkoch. Pohŕdať vzdelaním a vzdelávaním je dnes v móde: Začínajú maturitné skúšky, aspoň sa učitelia opäť najedia chlebíčkov.
Vzdelávanie nebude nikdy lepšie, ak nepochopíme, že je dôležitejšie ako nálezisko ropy, uhlia alebo ktorejkoľvek suroviny potrebnej na vesmírne materiály pre 22. storočie. Deti sú tým najcennejším zdrojom rozvoja, aký máme, povedal nedávno autor myšlienky „Laptop pre každé dieťa“ Nicholas Negroponte. A pred ním, skoro o sto rokov skôr, napísal slávny filozof a pedagóg John Dewey, že jedinou cestou záchrany spoločnosti v hlbokej kríze je lepšie vzdelávanie. Vedel to už pred sto rokmi.
Lepšie vzdelávanie vybudujeme iba tak, že sa stane našou národnou pýchou, témou a prioritou na prvom mieste. Nie vtedy, ak povie slovenský premiér o slovenských gymnazistoch, že sa im stačí naučiť nejaké dva názvy z dejepisu alebo zemepisu. Ak klame učňov, že ich podporuje, a že môžu pyšne chodiť, pretože podľa neho vedia viac ako nejaký gymnazista. Nie vtedy, ak bude školstvo viesť taký minister, ktorý si dovolí manipulovať s verejnosťou a urážať učiteľov (a vlastne všetkých, ktorí trochu rozmýšľajú) vyhlásením: A to zvýšenie s tým, že sa nebude krátiť ani o tých päť percent pre učiteľov, tak je to v podstate oproti iným profesiám zvýšenie o desať percent (koniec citátu, môžete si vydýchnuť). Nie vtedy, ak sa napr. predavačky v obchode nebudú s pýchou rozprávať o tom, že miestny školský volejbalový tím postúpil do okresného kola súťaže (ako som to nedávno zažila v malom mestečku v zahraničí). Ak budú noviny naďalej prehliadať malé i veľké úspechy päťročných huslistov, desaťročných maliarov, dvanásťročných ekológov, štrnásťročných programátorov, šestnásťročných filmárov... a ich učiteľov!
A aj keď dnes vidíme toľko problémov, ktoré budeme zajtra a denne musieť riešiť, naďalej mám sen. Vyplýva z mojej hlbokej viery v to, že bojovať o lepšie vzdelávanie má zmysel a je našou povinnosťou.
Mám sen, že budeme mať všetci záujem a potrebu premýšľať nielen o platoch učiteľov, ale aj o našom postoji k vzdelávaniu. Na takejto zmene musí pracovať vláda, politici a každý z nás.
Mám sen, že jedného dňa bude stáť vzdelanie a vzdelávanie – a všetko, čo s ním súvisí – na prvom mieste nášho záujmu. Pretože ak existuje dáka cesta do budúcnosti, je to práve lepšie vzdelávanie. A úcta k nemu, ktorá nebude ešte nižšia, ako sú dnes platy učiteľov.
