Cestu vo full (M)HD dobrovoľne nevnímam a otváram Marquéza. Konečne aj taká mhdečka je až magicky realistická. Vystupujem, doplna vdýchnem emisie, začína rádioorientačný beh a pýtam sa prvého okoloidúceho či tade na tú a tú ulicu. Áno, iste. Iste nie, sa dozvedám o polhodinu keď dôverčivo lustrujem ešte stále tú istú ulicu, to musíte ísť na trolejbus a vystúpiť na piatej zastávke. Sight na hodinky, výborne, teraz čakať na vhodný spoj. Nestíham. Nasadnem do prvého troleja, ktorý ma vezie úplne iným smerom. Do čerta! V duchu kľajem. Najradšej by som rozbila okienko s príručným kladivkom, za jazdy vyskočila, lopla prvé auto a išla cez všetky červené priamo na pohovor. Alebo čo takto zastaviť šoférovi prívod krvi do mozgu (Xena, 438 p.n.l.), zmocniť sa riadenia a s celou posádkou autobusu zamieriť tatam (nato ale majú autorské práva USA). Zobrať to evolučne, fight or flight. No nič, musím distingvovane sedieť a naspäť pešo alebo sa nechať ďalším trolejom previezť napríklad do stanice Petržalka Vozovňa. Veď prečo nepreskúmať periférie?! Som prudérna! A už aj spotená a znechutená. Volám, že meškám, a že kde ich nájdem. Vleziem do komplexu, ktorý sa podobá vágnemu opisu konzultantky. Zlatý vrátnik vôbec netuší kde by firma mohla byť, ale že zavolá kamoške poštárke, ktorá má zrovna tutok rajón. Asi mal voľné minúty. Povedal, že mám ísť úplne na druhý koniec mesta, lebo že tam vraj. Vyjdem z komplexu a hneď oproti zočím názov firmy. Diky ujo. Vchádzam, trasieme si rukou s oblinovou peroxidkou. Kávičku alebo minerálku? Dvojitú eutanáziu s ľadom poprosím. Ospravedlňujem sa za meškanie. Chápavo hovorí, že na rase nezáleží a filozofiou ich firmy je dať príležitosť hlavne šikovným ľuďom s chuťou pracovať. Ok, som rada, že jej nevadí moja beloba, a tie ostatné dve kritéria spĺňam. Party začala. Ono, legenda vraví, že na pohovore by mal uchádzač hovoriť 75% času. E - e. Dostalo sa mi tak 13,7 % priestoru. Inak som sa tvárila empaticky a rozmýšľala, že začnem nosiť nafukovacie kožené kreslo, do ktorého budem pohodlne usádzať mňa pohovorujúcich. Na záver to vyfakturujeme. Priebežne som nevnímala, ale zachytila som akože sú veľmi rozľahlá firma a majú pobočky všade. Potom sa nadväzne opýtala či poznám Twitter. Áno, niečo mi to hovorí, ak sa nemýlim tak to je klasická Vesna, ale v novom prebale. Tá istá vanilková chuť a drobivosť. Pred 5 minútami poviem, že paktujem s online marketingom a nato ona, či poznám Twitter? Aj pokec! Medzičasom jej ponúkam slovíčka, keď nevie nájsť to, ktorým by priliehavo vyjadrila svoje nespojité prežívanie. Jazykovou čistotou neoplývam, ale táto Pamela od koňov ovenčila celý proces rýdzou vidlochvostovinou. Na konci pohovoru sa na mňa blahosklonne usmieva a asi cíti aj zadosťučinenie. Poučila dievča z dediny. Ja sa na oplátku tvárim, že mi otvorila oči a už nič nebude ako predtým. Niekedy až fyzicky cítim ako moje „šablé zuby" prenikajú tkanivom pagazely Pamely. Uvedomujem si, že som nadesignovaná trochu inak a byť v praveku, išla by prvá. Na druhej strane, nebyť inkubátora, dnes tu veľkohubo neblogujem.
Aby sme to uzavreli, prišiel mejl, ďakujú mi a prajú po ko.. lená pracovných úspechov, ale že mi so zastretým hlasom oznamujú, že ma nechcú. Tak im píšem, vďaka za profesionalitu a prosím o stručný feedback. Teda ak majú byť úprimní, prišla som nevhodne upravená a moja motivácia k výkonu povolania bola matná.
Pre Pamelu je mnoho vecí vo svete matných, ale jej psia intuícia nepustila (je to přáátelskáááá fenečkááá, vhodná do bytuuuu, nemá zadní nožičkýýý, slyšíí na jméénoo Desdemóóóna), pravda, zavádzala som. Nepovedala som, že potrebujem prachy, aby som mohla zdrhnúť kajakovať do Venkúvru.
