Bol to môj bratranec, ktorý zomrel. Kým k vám smrť nepríde na presso s mliekom, bude to pre vás klišé.
Vyštudovala som psychológiu a nerobím ju. Uvedomujem si jej význam. Viem, že keď zvolím slovo nesprávne, zle ho načasujem, pri určitom človeku, môže sa zabiť. Radšej vymyslím headline alebo adaptujem song happy birthday na tímbilding lídra v predaji stravných lístkov. V konečnom dôsledku, aj reklama môže stáť niekoho život. Napríklad mňa.
23 rokov, super chalan, odžil to tu viac ako väčšina ľudí do 80-tky. Všetci ho mali radi, aj ja.
Empatický personál mu nakladal ešte krátko pred smrťou, keď plakal. „Zavoláme vám psychiatra“?! Empatický personál by bol po operácii, so zlomenými dvoma krčnými stavcami, ochrnutým telom, bránicou, intubovaný, so 40 teplotou, určite duševne fit a neplakal.
Moja mama sa ich pýta: Vás to vôbec nemrzí, že zomrel mladý človek?
Ale isteže nás to mrzí.
Isteže...
Bol to klasický prípad, porušená miecha. To že zomrel kvôli baktérii, zlej hygiene, kvôli zle zvoleným antibiotikám, to je neklasické.
Je pre mňa jednoduchšie povedať si, že Patrez to vzdal, bolo to jeho rozhodnutie, osud, karma, čokoľvek, len nie lekár. Že už splnil všetko čo mal, lebo robil veci srdcom. A tak to je jedine správne.
Keď si predstavím, že to bola vina lekára, tak mu nebudem vedieť odpustiť.
Mám pocit, že sme pre Paťa neurobili dosť. Hlavne ja. Vyčítam si to viac ako lekár z Kramárov.
Toto je výzva pre všetkých študentov a budúcich lekárov. Keď študujete len preto lebo tatko je neurochirurg a mamka psychiater, a vy chcete byť zubár lebo keš... Urobíte službu spoločnosti, ak prestúpite na blanokrídlovce. Riešte radšej hymeny hmyzu, akoby ste mali zabiť bábätko alebo jeho mamu.
