Snažila som sa trápne vyhovárať na srdce (use my heart as an excuse), že mi jedna chlopňa nedolieha, no on sa smial a tvrdil, že práve to sa časom “fixne” (podľa štatistík mávajú profi bežci niečo ako infarkt, ktorý im doničí srdce, ale do týždňa sa vraj dá znova dokopy a je ešte silnejšie, u mňa sú po roku výsledky tiež o niečo lepšie).
Neverila som mu, už vtedy som si myslela, že ma moje tempo 9min/km raz dorazí (finish off) - tu fungovala hlava, čo mi pochybovačne dovolí menej ako telo reálne vládze.
Nedalo mi to. (I couln’t drop it.) Zároveň som raz mala málo času, tak som si trošku pobehla, cítila som sa rozpačito, no v hlave mi stále znel Mišo s jeho provokáciou, aby som nebola lemra (potato).
Na druhý deň, a horšie na tretí, ma boleli kolená (my knees hurt).
Bola som odbitá tým, že ja teľa
som sa predtým nenaťahovala, a či mám vraj správne tenisky?
Kúpiť si nové tenisky kvôli behu, keď som ešte ani nebola rozhodnutá (I haven’t even made up my mind yet), že budem behať, neprichádzalo do úvahy. Veď aký rozdiel v tom môže byť? (What difference does it make?)
Na Kolibe som v zime behala v trekových a parádne ma potom boleli priehlavky. Ťava.
Asi po troch mesiacoch som si víťazoslávne kúpila Adidasy na lesné chodníčky (trails) a pochopila som: je to fakt iné, ľahšie, aj keď tieto moje stáli iba 50 eur. Kolená zas naťahujem pred aj po a nemám problém.
Pre ozajstných bežcov sú tieto moje výkony, ktoré podávam skoro každý druhý deň smiešne (laughable), mne dávajú trošku kondičku, duševný relax, konečne nemám tie hrozitánske stehná a bonus navyše - slabšie kŕče (lighter cramps). Keď aj nejaké prídu, idem ich riadne vytriasť do lesa.
Vlastne som bola vždy príliš netrpezlivá (impatient) na to, aby som pomaly šliapala hore kopcom (up the hill) a čakala na výhľad zhora (the view from the top).
Popis obrázku: Mal som kŕče, no aj tak som išiel behať.
