A pritom, keď sa na ne pozrieme z praktického hľadiska, zistíme, že je to jednoduché: napríklad členom "the" povieme, že myslíme niečo konkrétne, napríklad vo vete: "Vidíš ten dom?" - "Do you see the house?" V tejto vete "the" znamená "ten".
Alebo, sme v obchode, a riešime, ktoré tričko chceme, tak povieme: "I like the orange t-shirt, not the red one." - "Páči sa mi to oranžové tričko, nie to červené." Tu zase poukazujeme na niečo konkrétne, tak použijeme "the".
Naopak, keď nemyslíme konkrétnu vec, alebo niečo opisujeme prvý krát, použijeme takzvaný neurčitý člen "a" alebo "an". Napríklad, chceme povedať: "Oni bývajú vo veľkom dome." - "They live in a big house." Tento neurčitý člen použíjeme vtedy, keď chceme niečo opísať, zamená tiež "nejaký". Ako v tejto vete: "There's a man at the door." - "Nejaký chlap je pri dverách."
Ak by sme už išli ďalej opisovať ten dom, alebo toho chlapa, tak z pohľadu angličtiny, myslíme konkrétny, lebo sme ho už raz spomenuli. Takže: "Ten veľký dom je na kopci." - "The big house is on a hill." alebo "Ten muž je veľmi vysoký." - "The man is very tall."
Ešte jedna vec nás môže pri neurčitých členoch "a/ an" mýliť, a to kedy použijeme "a" a kedy "an". Tiež je to veľmi jednoduché, záleží to od toho ako sa slovo vyslovuje. Napríklad, povieme "an hour" - "1 hodina" lebo "hour" vyslovujeme ako "aur", bez "h". V testoch sa pravidelne opakuje veta: "She's a university teacher". Tam bude "a" lebo slovo "university" vyslovujeme s "j" na začiatku.
Dúfam, že sa "nepretrhnete od učenia členov" - "I hope you won't bust a gut". Ale, že vám to pôjde "ľahko ako facka" - "easy as abc."
