DI: V súčasnosti premýšľam o románe s potlačeným dejom, skôr niečo lyrizované, psychologické, s malýmpočtom hrdinov.
TO: Aha. Bŕŕ. Tie pojmy mi pripomínajú gymko.
DI: Prepáč.
TO: V pohode. Už to mám za sebou. Nikdy som však nevedel, čo po mne chcú na hodine.
DI: Chápem. To ako ja na matike.
TO: No áno. Ani ja som vždy nerozumel matike.
DI: Áno? Ako to?
TO: Tak nie vždy som mal dobrý deň.
DI: Aha. Veď ani ja neveršujem vždy hlboké veci. Je to normálne.
TO: Niektoré veci som ani nechcel vedieť. Venujem sa proste tomu, čo ma zaujíma.
DI: Áno. To je pravda, že niekedy niečo vôbec nechceme. Dajme si pozor na obmedzenosť obaja.
TO: Obmedzenosť?
DI: Áno. Jednoducho robím iba čo chcem ja, nezaujíma ma možno čo chcú iní alebo čo chce Boh. Teda obmedzenosť, egoizmus.
TO: Aha. To je pravda.
DI: Tak nech to padne na úrodnú pôdu. Amen.
TO: Snáď sa nikdy neobmedzím. Dúfam.
DI: No ja v Teba verím. Máš veľké predpoklady. Veľké dary, ktoré si nemôžeš nechať pre seba.
TO: Aké dary?
DI: Poznám Ťa veľmi krátko. Ale máš mnou obdivovaný optimizmus. Vieš koľko zúfalcov chodí po tejto vyprahnutej Zemi? Tak im rob radosť, prinášaj nádej ako mne.
TO: To áno. Ale neplánujem byť Spasiteľ sveta.
DI: Prepáč, ale to ani nebudeš. Už Ťa niekto predbehol. Ale rob svoje dielko tam, kde si. Nemusíš sa roztrhať. Veď si len človek, nie?
TO: Áno veď už určitý čas sa zameriavam na svoje okolie.
DI: No to som rada. Vidím, že nádej, ktorú do Teba vkladám je namieste.
TO: No áno, len keby mi to okolie aj občas oplatilo. Ale nevadí. Zaobíjdem sa aj bez toho.
DI: Veru. Uver, že Ti to splatí Niekto iní, kto dáva viac ako toto ľudstvo, od ktorého toľko očakávame a nič neprichadza!
TO: Ja som rád, keď sa radujú ostatní.
DI: Vidíš, toto je šťastie, ktoré je nesebecké a preto je skutočné.
TO: No áno. Aspoň jedno viem, že niesom sebec. Občas.
DI: Lepšie občas ako nikdy.
TO: Tak, tak. Asi už pôjdem pomaly spať. Chcem ísť zajtra snowboardovať.
DI: Super. Pekný zajtrajšok Ti prajem. Choď a teš svet! Ahoj.
TO: Ahoj. Dobrú noc.
DI: Dobrú noc aj Tebe.
