Dlho mi trvalo, než som sa na túto cestu odhodlala. Veď keď už idem do Chorvátska, tak radšej k moru – toho sa neviem nabažiť a slniečko je môj veľmi dobrý kamarát J
Na jar však Chorvátsko ešte na kúpanie nie je a keďže sme mali zopár predĺžených víkendov, rozhodla som sa toto hlavné mesto navštíviť.
V pamäti mám rôzne mestečká po pobreží – všetky majú ten svoj štýl – nejaká ta pevnosť, hradby, hlavná ulica uprostred, staré domčeky, plno kvetov.....
Záhreb je však iný – je to typické veľkomesto so všetkým, čo k nemu patrí. Keďže ma môj kamarát Damir sprevádzal, nemusela som sa báť, že zablúdim. Prešla som s ním snáď 100 jarných kilometrov J, ale videla som všetky skvosty tohto mesta.
Odparkovali sme autá pri jeho univerzite, pokračovali sme okolo múzea Mimara (mimochodom múzeí tam majú neuveriteľne veľa) ku národnému divadlu;
cez pešiu zónu s plno kaviarničkami (asi ako na Ventúrskej) až k hlavnému námestiu Josipa Jelačiča;
cez uličky (ako v našom starom meste) do Horného Záhrebu – tu som si pozrela zopár kostolov (teda len zvonku) a vežu, z ktorej údajne každý deň o 12,00 odpália ranu z dela.
K tejto veži vedie aj stupačka – tí, čo neradi chodia určite uvítali tento vynález.
Pozrela som si krásny výhľad na Záhreb
a išla ku katedrále (tá však bola akurát v rekonštrukcii). Cez veľký park s ďalšími múzeami sme sa dostali ku hlavnej stanici a pomaličky okolo malej botanickej záhrady späť k autu.
Druhý deň nás čakal výlet na Jarun (niečo medzi Zlatými pieskami, Draždiakom, Košariskami a tak) a na Medvednicu – hora nad Záhrebom, odkiaľ bol ešte lepší výhľad na Záhreb.
Zaujali ma tam parky s množstvom stromov a kvetov a magnólii od výmyslu sveta – od bielych až po fialové – tých som sa nevedela nabažiť.
Po týchto zrakových zážitkoch som neľutovala, že som sa pre takýto výlet rozhodla....
