Ešte pred odchodom na Slovensko som zavítala na stránky (všetkým prácu hľadajúcim veľmi známe), vybrala si pozície, ktoré ma zaujali a zaslala tam životopis. Po príchode domov som si ešte na stránkach vyplnila svoje údaje do životopisu (mnohé firmy totiž hľadajú zamestnancov opačným spôsobom - vyberajú z databázy CV). Na začiatku celej tej procedúry som si naivne myslela, že s mojou praxou a bez rečovej bariéry si nájdem robotu raz-dva. Opäť som však bola vyvedená veľmi rýchlo z omylu, pretože trh práce funguje na Slovensku dosť čudne.
Nad tým, že si už všetky firmy píšu do inzerátu, že odpovedia len vybraným uchádzačom, som sa veľmi nevzrušovala. Viem si predstaviť, že do mnohých spoločností prišlo každodenne mnoho životopisov. A asi je zaťažko niekomu tam napísať mail a do tajnej kópie dať všetky maily uchádzačov, ktorí neobstáli v „prvom" kole.
Ale už toto prvé vyberanie je zvláštne - niekedy neviete, aká osoba tam sedí a aké sú jej skutočné kritéria výberu, pretože ak by mali byť tie, ktoré uviedli v inzeráte, tak by ma na základe životopisu mali zavolať na aspoň minimálne 20 pohovorov navyše.
Niektoré spoločnosti však pravdepodobne (alebo určite) síce vypíšu inzerát o voľnom pracovnom mieste, to je však už dávno obsadené nejakým známym a výberové konanie sa nakoniec ani nekoná.
Po týchto skúsenostiach mám pocit, že dnes už bez známosti pomaly, ale iste nebude fungovať nič... Neviem však, či by som mala záujem zamestnať sa vo firme, kde ma nejaký blízky známy odporučil. Čo, ak by som nebola so svojim zamestnávateľom spokojná, alebo on so mnou? Nerada by som totiž stratila kvôli tomu nejakého kamaráta, alebo si nebodaj rozhnevala rodinu. (ale ak to niekomu vyhovuje....)
Stretla som sa dokonca aj s pozíciou, kde ma aj pozvali na pohovor, ale v deň pohovoru mi milá asistentka zavolala, že nemusím chodiť, pretože firma sa rozhodla, že ponúkanú pozíciu neobsadí. „Milé".....
Čo ma však úplne šokovalo bol neprofesionálny prístup niektorých firiem, ktoré ma aj zavolali na pohovor, dokonca som u nich absolvovala niekoľko kôl, dávali mi vypracovať rôzne úlohy (niekedy z večera do rána) a nakoniec nemali ani toľko slušnosti, aby mi napísali mail, že si ma nevybrali - to som si hold musela už domyslieť sama.
Takýchto „otvorených" pozícii mám do dnešného dňa niekoľko....
Čo dodať na záver? Nájsť dobrú prácu a najmä v relatívne krátkom čase nie je u nás vôbec jednoduché - aj keď bývam v hlavnom meste, v ktorom by až taká núdza o prácu byť nemala.... A vôbec nezávidím tým, čo si hľadajú prácu mimo Bratislavy. Ale držím im všetkým palce pri hľadaní! Snáď nebudú mať toľko nepríjemných skúseností ako ja......
P.s. Prácu som si po niekoľkých mesiacoch predsa len našla - dokonca spĺňa všetky moje predstavy. Verím, že spokojnosť bude tak na mojej , ako aj na strane budúceho zamestnávateľa.
Obrázok je prevzatý z internetu
