„Single" som už vyše päť rokov. Posledný frajer, s ktorým som bola odišiel vtedy pre mňa z nepochopiteľných dôvodov. Keď sa mi konečne „vrátil rozum", pochopila som, že si našiel inú....Ale to je minulosť a k tej sa vracať nechcem....
Vec sa má však tak, že od vtedy nemám akosi šťastie stretnúť toho pravého...Pri ktorom už pri prvom stretnutí a aj každom ďalšom bude v mojom tele prúdiť tá známa elektrina; takého, ktorému dokážem odpustiť drobné nedostatky; s ktorým sa budem vedieť rozprávať o hocičom a ani si nevšimnem, že aj keď sme začali o 20,00, že je už 5,00; ktorý sa nebude hádať za každú kravinu; ktorý bude nežný, ale aj vášnivý milenec a takto by som vedela pokračovať ďalej.
Celý problém je v tom, že muži, ktorí by boli pre mňa zaujímaví, alebo by sa mohli do tejto kategórie dostať, sú už buď zadaní, alebo nemajú o mňa záujem, alebo ako vraví moja múdra maminka - ešte sa nerozviedli J
Veľa mojich kamarátov mi hovorí, že som veľmi náročná...veľakrát mi to hovorí aj moja rodina...Ale moje predstavy nejaké sú a jednoducho aj keby som si povedala, že dobre, toto mať nemusí - jednoducho nedokážem byť s niekým, kto ma nepriťahuje. A ja si to vsugerovať neviem. A viem, že existuje láska, ktorá začína presne tým elektrizovaním a pokračuje presne tým, o čom som písala (zažila som to, takže sa to dá)..
Nepatrím medzi dievčatá, ktoré trpia anorexiou a rozhodne moja postava nie je tá najideálnejšia. Lenže je v tom aj genetika, spomalený metabolizmus a neviem čo ešte a ja nech robím, čo robím, tie kilá sa na mňa lepia podľa mňa koľkokrát len asi zo srandy - lebo nemajú čo robiť.
A potom vznikne ďalší problém, že aj keď stretnem muža, ktorý by možno spĺňal tie moje vysnívané požiadavky, no on zrovna potrebuje mať vedľa seba kostru obalenú kožou, ideálna je blondýna bez mozgu a bez vlastného názoru. Samozrejme, že rokmi som došla na to, že takýto muž nestojí ani za povšimnutie, ale naštve to...
V poslednom čase som sa stretla s mnohými mužmi, ktorí ani nehľadajú vzťah - chcú byť voľní ako vtáci...rozchádzajú sa s dlhoročnými frajerkami, len aby boli free... a potom len vyhľadávajú ženy pre sex (žiaľ, je mnoho žien, ktorým to vyhovuje, takže nemajú o ne núdzu) a potom na Vás pozerajú len ako na sexuálny objekt, dokážu sa s Vami rozprávať len so sexuálnymi narážkami a najradšej Vám porozprávajú svoje predstavy, čo by práve v tom momente s Vami robili - FUJ! (a to ja som dosť veľká voľnomyšlienkárka). A keď nezastávate náhodou ten istý názor, tak ste naivná, hlúpa a neviem ešte aké urážky dokážu použiť...ba dokonca nemajú problém použiť aj sprosté slová - veľmi „inteligentné"....
Keďže sa občasne dostanem do zahraničia na dlhší čas - ako delegátka - viem porovnávať mužov v rôznych krajinách. A musím sa priznať, že v poslednom čase mi pripadá Slovensko nejaké „zakliate". Prepáčte všetci, ktorých som sa týmto dotkla, ale ako vravím, tu nemám to šťastie, že by som stretla mužov gentlemanov, lichotníkov, rozdávajúcich komplimenty - že sa cítite ako princezná; tu sa mi nestane, že na koho pozriem a poviem si, že ho balím, že sa tak aj stane.....
Viem, že južania sú zase špecifickí inými vlastnosťami....ale aspoň to so ženami vedia a vidia v nich lem to pekné.... Tam som sa nikdy nestretla so sprostým pomenovaním len preto, že som nemala záujem presne o to, čo ten muž....slušne sa odzdravil a odišiel.
Nepíšem toto, aby ste mi hovorili, že keď sa Ti nepáči, tak sa odsťahuj, alebo že klesni na zem a nájdeš niekoho, alebo že buď trpezlivá, raz toho pravého stretneš....Toto všetko ja teoreticky ovládam....Len mi je niekedy z toho môjho „osamoteného" stavu smutno (a to vďaka rodine a kamarátom sa zase až taká sama necítim), ale sú dni, kedy to na mňa doľahne - asi aj dnešný je taký...
Ale nevešiam hlavu, verím, že fakt príde ten deň a ja svojho motýlika nájdem....a snáď to bude nezvyčajne, ako sa už mnohí zoznámili - že sa budem ešte dlho čudovať J
