Napríklad na Malorke (ale myslím si, že takýchto miest nájdeme na svete veľa) majú zásadne všade nastavenú klimatizáciu na takmer chladničkovú teplotu. V mnohých priestoroch však túto neplotu ovplyvniť neviete - letisko, hotelová recepcia, hotelová reštaurácia, verejné autobusy, transferové autobusy (tie občas hej)....
Ale nie to tom som chcela písať.....Vďaka tomuto usilovnému schladzovaniu všetkých priestorov sa mi samozrejme podarilo ochorieť. A to ja som si klimatizáciu na izbe vypínala... Lenže keď chodíte z vonka, kde je 35 - 40 stupnov niekam dnu, kde je 15, tak skôr, či neskôr sa to Vášmu telu prestane páčiť. A aj to moje si jedného dňa povedalo, že TAK TOTO NIE!
A tak ma začalo bolieť hrdlo, začala som kašľať, pomaly mal môj hlas „véééľmi eroticky" nádych.... Svoju prácu som však prerušiť nemohla a ako na just sa mi akurát menili turnusy.
Takže som si všetko odrobila, ako som mala. Pri prvom veľkom infomítingu som sa ospravedlnila za chrapot v mojom hlase a občasné výpadky kvôli kašľu. Všetko bolo v poriadku - moje prekvapenie prišlo až na druhý deň.
Sedela som na svojom mieste v hoteli, v rámci svojich infohodín, keď prišla rodinka, že si chcú kúpiť výlet. Vypísala som lístok a ešte raz im podrobne išla vysvetľovať ako bude výlet prebiehať. Asi po minúte ma začalo škrabkať v hrdle - určite poznáte to škrabkanie-šteklenie, keď Vás dráždi na kašeľ, nie a nie prestať, pretože to škrabkanie tam furt je. Začnete slziť a dusíte sa a dusíte sa a dusíte sa. A presne toto u mňa nastalo. Načo pán, ktorému som výlet vysvetľovala, sa na mňa len pozeral, jemne sa pousmieval (akože však jasnéééé, on počkááá). Keď sa mi náhodou kašeľ mierne ustal, tak pokračoval v záplave otázok, avšak moje dusenie pokračovalo ďalej. Keď som tam už takto plná sĺz a so skvelou červenou farbou v tvári sa dusila asi 15 minút, prišla ďalšia klientka a tá sa ma v tom momente opýtala: „Potrebujete vodu?" a hneď aj pre ňu utekala....Keď to neprešlo, doniesla mi takto asi ďalšie 2 poháre.
Nechápem, ako niektorí ľudia dokážu byť takí bezohľadní....ako ten pán tam dokázal stáť a len sa pozerať na dusiacu sa ženu a nepomôcť. Ešte bola v ňom aj cítiť tá nervozita, že už by som mohla konečne aj prestať, lebo chce vedieť tie informácie a ísť na večeru.....
No ale každý sme iní, však?
