Mnohí dávajú skôr prednosť službám cestovnej kancelárie, ktorá za nich vybaví dopravu, ubytovanie a na mieste pobytu majú stáleho delegáta, ktorý ich oboznámi s možnosťami danej destinácie a v prípade núdze im aj pomôže.
Aj napriek rôznym možnostiam, ktoré jednotlivé letoviská ponúkajú, sa mnohí z dovolenkárov pohybujú čisto len v hoteli, alebo jeho okolí. Niektorí nepotrebujú nič nové spoznávať, potrebujú si len oddýchnuť. Iní zase „naplno" využívajú služby all inclusive. Nájdu sa však medzi nimi aj takí, ktorí by možno aj radi spoznávali, ale keďže nepoznajú žiadnu reč, boja sa vydať na „prieskumy" danej lokality, aby sa náhodou nestratili. Viem, že stredná a staršia generácia nemala také možnosti, ako dnešná - čo sa týka učenia jazykov. Ale myslím si, že každý by sa mal riadiť heslom „odvážnemu šťastie praje" a skúsiť dobrodružstvo aj napriek tejto prekážke.
Minule som sa však stretla s inými odvážlivcami....
Idem z hotela do centra letoviska, v ktorom som sa nachádzala, aby som si pozrela maily na internete. Zrazu počujem nejaký zvláštny zvuk....Obzriem sa okolo seba a čo nevidím - dvaja slepci sa snažia svojimi bielymi paličkami dopátrať, kde sa vlastne nachádzajú. Zároveň som však videla, že sú úplne stratení a nevedia, kam ďalej. Keďže sa riadim heslom „každý deň aspoň jeden dobrý skutok", išla som za nimi a anglicky sa opýtala, či nepotrebujú pomoc. Z ich hlasu bolo jasné, že sú radi, že sa im vôbec niekto prihovoril, avšak bolo aj jasné, že angličtina nie je ich rodná reč.....Hovorili totiž francúzsky, čo v mojom prípade nehrozilo. Nakoniec však pani nesmelou a lámanou angličtinou vypustila zo seba, že áno. Najprv mi povedali, že potrebujú ísť do centra, potom z nich však vyšlo, že vlastne potrebujú Hotel America. Ten pred nimi síce bol, avšak prekážkou v ceste boli kríky a stromy, ktoré bolo treba obísť. Tak som im začala vysvetľovať, že treba prejsť takých 5 metrov rovno a potom zabočiť doľava. Požiadala ma, aby som jej cestu nakreslila prstom na dlaň - ako som kreslila, snažila som sa ešte raz celú cestu vysvetliť. Potom sa teda vydali na cestu - počkala som, pokiaľ sa dostanú na koniec kríkovej zábrany a povedala im, že teraz treba zabočiť doľava. Pani sa aj otočila, no pán, ktorý nevedel absolútne nič po anglicky si veselo so svojim ťukotom kráčal vpred - úplne iným smerom, než mal. Keď som asi 10 krát zopakovala, že vľavo, pani pochopila a zakričala na manžela po francúzsky, že doľava. Keď boli správne nasmerovaný, povedala som, že už stále len rovno, pozdravila som a odišla.
Tomuto hovorím odvaha - dvaja slepí ľudia, ktorí tak akurát dokonale poznajú okolie svojho bydliska, sa vydajú do úplne neznámej krajiny, bez akejkoľvek asistencie a ešte s rečou, ktorou tu zrovna nie veľmi veľa ľudí hovorilo a žiadnou inou (jedine lámanou angličtinou)...A neboja sa spoznávať svet.....Klobúk dole!
