Milujem ten pocit, keď zo zeme zdvihnem čerstvo spadnutý gaštan, ktorý musím vylúpnuť z pichľavého obalu. Akoby z neho do mojej dlane prúdila dobrá energia a tá nádherná farba! Neodolám a musím ho podržať v dlani.
Už od detstva som rada zbierala gaštany, na základnej škole sme dokonca súťažili, ktorá trieda nazbiera viac vriec, ktoré potom doručili poľovníkom pre diviaky. Aj teraz, keď na zemi zbadám čerstvé gaštany, šupnem si ich pár do vrecka a nosím ich tam, kým celkom neuschnú.
Do gaštanov sa celkom zbláznila aj moja dcéra. Od minulej jesene máme doma plné vedierko vysušených gaštanov, ktoré prenáša po byte, presýpa si ich, ukladá do radu, „varí“ v detskej kuchynke, počíta... Cez víkend sme boli nazbierať čerstvé. Keď dcérka našla prvé vylúpnuté gaštany na zemi, strašne sa tešila, dokonca odmietla ísť na ihrisko a zbierali sme ich dovtedy, kým sme nenaplnili jej malý ruksačik. Dokonca nám nedovolila ani odniesť jej ho, hoci bol dosť ťažký. Asi sa bála, že by sme jej ich nevrátili J. Doma s tatom vyrobili zvieratká a snehuliakov (teda tato vyrábal a dieťa dirigovalo), ktoré teraz majú čestné miesto na poličke v detskej izbe.
Jednoznačne, gaštany nielen pre mňa patria k veciam, ktoré robia jesenné dni oveľa krajšími a príjemnejšími.
