Keď si to tak spočítam, kočík spolu s dcérou a nejakou taškou s najnutnejšími vecami dohromady váži niečo vyše 20 kíl. „To je hračka!“ poviete si. Áno 20 kíl nie je až tak veľa, a napríklad na chrbte by som ich odniesla bez problémov. Kameňom úrazu sa však stáva nemotorný, veľký kočík, ktorý jeden človek vytiahne po schodoch veľmi ťažko. Ja som sa o to pokúsila iba raz a skoro sa to skončilo tragicky. Odvtedy to viac neskúšam.
Nájsť však človeka, ktorý by bol ochotný pomôcť, je niekedy ťažšie ako zohnať nedostatkový tovar. Pravidelne sa mi totiž stáva, že len čo príde električka či autobus, všetci ľudia na zastávke okrem starčekov alebo babiek sa rýchlo presunú do vedľajších dverí (len aby mi nemuseli pomôcť?). Áno viem, tak to vidím ja, zdeformovaná mamička.
Naozaj sa stane málokedy, že mi niekto sám od seba ponúkne pomoc a väčšinou sú to mamičky, ktoré si prežili na vlastnej koži, aké to je cestovať s kočíkom. A mám už aj pár spriatelených šoférov, ktorých ani nemusím prosiť a sami sa mi vyberú na pomoc. Sú to však stále svetlé výnimky. Týmto všetkým patrí moja vďaka.
Uvedomujem si, že nie každý túži pomáhať nejakej mamičke s kočíkom, ešte horšie to je, ak vonku práve sneží alebo prší. Viem, že niektorí môžu mať zdravotné problémy, ktoré im bránia zdvíhať ťažšie bremená, aj keď to na prvý pohľad nie je vidieť. Preto ma minule neuveriteľne prekvapil jeden pán, ktorý čakal na zastávke s barlami. Ani mi nenapadlo osloviť ho, a keďže na zastávke nebol nikto iný, vbehla som do električky zavolať si pomoc. On však ani neviem ako prišiel za ten moment ku kočíku a už dvíhal jeho predok. Skoro som odpadla... Keď videl moje prekvapenie, hovorí: „Nohy mi síce nefungujú, ale ruky mi ešte slúžia, mladá pani.“ A tak bol kočík za chvíľu vyložený v električke. Tomuto neznámemu pánovi patrí jedno veľké ĎAKUJEM.
