Dvojica, ktorá sa navzájom dopĺňa a rešpektuje. Spolu to ťahajú už jedenásť rokov a plány na ukončenie sú v nedohľadne. Už po vystúpení z auta ma privítal usmiaty lukostrelec, milujúci hard rock v podobe kapely Kabát alebo metalu v skupine Rammstein. Život sa s ním nemaznal a aj po veľkej rane osudu si našiel svoj zmysel života. Prežil nehodu na stanici, kde ho ešte ako 16-ročného prešiel vlak a výsledok bol devastačný. Okrem straty končatín sa rodený ľavák musel učiť písať pravou rukou. Už o necelé štyri roky neskôr sa začal venovať lukostreľbe, predral sa do reprezentačného tímu a začal zbierať úspechy. Dnes je už Peter Kiník, rodák z Rudňan, majstrom sveta a bronzovým paralympijským medailistom. Spolu s trénerom, Vladimírom Majerčákom, majú vysoké ciele, veď kariéra sa ešte len rozbieha.
VLADO: Ako sa dostal Peter k lukostreľbe?
Jeho cesta bola trošku kľukatá. Možno aj preto, ale aj pre jeho výnimočný talent prišli úspechy celkom rýchlo. Na naše prvé stretnutie si pamätám ako keby to bolo včera. Peter sa prišiel pozrieť aj s kamarátom na majstrovstvá Slovenska v lukostreľbe, ktoré sa konali v Tatranskej Lomnici. Napriek počiatočnému nadšeniu sa k nám vtedy ešte nepridal. Ozval sa presne o rok a začal s pravidelnými tréningom. Prečo tak dlho? Asi sa potreboval presvedčiť, že je to to pravé orechové pre neho (úsmev). Na začiatku si vyskúšal streľbu šípov so zubami, neskôr strieľal so zdravou rukou. No ako rodený ľavák to mal so streľbou na pravú stranu dosť ťažké. Veľký talent, cit pre presnosť a flegmatická povaha premenila Peťa na majstra sveta. Je to jednoznačne veľmi výnimočný športovec, ktorý získal úspechy streľbou na obidve strany. Takého obojručného strelca vo svete vlastne ani nepoznám. Peťo je v tomto športe ešte stále mladý a verím, že dokáže vo svojej kariére omnoho viac. Má stále všetko pred sebou. Veď na štartovej listine Paralympijských hier v Riu de Janeiro patril medzi najmladších účastníkov.
PETER: Aké boli tvoje športové začiatky po úraze?
Po nehode som sa ocitol v Kováčovej, kde ma doslova vrátili naspäť do života. Jednou z metód ako vrátiť zmysel života ľudom po nehode je jednoznačne šport. Ja som vyskúšal asi päť športov a lukostreľba bola jednou z nich. Veľmi sa mi zapáčila a ešte pred návratom domov som dostal kontakt na trénera v Kežmarku.
PETER: Čím ťa očarila práve lukostreľba?
Skúsil som si predtým aj streľbu zo vzduchovky a mal som pocit, že desiatky vie strieľať každý (úsmev). Predsa sa mi lukostreľba zdá náročnejšia na koncentráciu a ja som veľmi súťaživý typ. Prvýkrát keď som dostal do ruky lúk a šíp, nevedel som ako strieľať. Pri nehode som prišiel o ľavú ruku a s pravou rukou som nevedel robiť takmer nič. Začal som teda strieľať ústami, šíp som mal umiestnený medzi zubami. Až neskôr sme s trénerom vymysleli tzv.držiak na moju ľavú ruku. Je to domácky vyrobená pomôcka, oficiálne schválená, ktorá mi nahrádza ruku s prstami.
VLADO: Nápad sme čerpali od jedného ruského reprezentanta, ktorý má veľmi podobný postih ruky. Napriek tomu sme ho nikdy nevideli na medailových pozíciách. My máme vzhľadom na Petrov talent a húževnatosť len tie najvyššie ambície. Pracovali sme na vylepšení tejto pomôcky dosť dlho, aby mu vyhovovala čo najviac a nahradila jeho ľavú ruku.
PETER: Športoval si aj pred nehodou?
Športoval som ako každý chlapec v tomto veku, ale nebolo to nič profesionálne. Najviac ma asi ako každého chlapca v dedine bavil futbal. Vrámci okresných súťaží som reprezentoval svoju školu vo futbale, v hádzanej, či v basketbale. Ale nemal som veľké plány v rámci športovej kariéry. Samozrejme som teraz rád, že môj život sa točí okolo športu. Už si svoj život bez športu neviem predstaviť.
PETER: Priviedol ťa niekto ku športu po úraze?
Nikto konkrétny to nebol. Po úraze som bol prevezený do Kováčovej, kde som absolvoval rehabilitácie a liečenie. Vravel som si, čo budem doma sedieť a nič nerobiť? Hľadal som cestu ako sa naspäť zapojiť do spoločenského života. Učiť sa mi veľmi nechce, nemám na to bunky (úsmev). Tak som sa dal na šport, ktorý sa mi zdal ako najlepšia voľba na hodnotný život po úraze. Myslím si, že som dosť silná osobnosť a tak motivácia prišla sama z môjho vnútra a túžby byť čím skôr fit a samostatný. Samozrejme nebyť rodiny, tak by som to zvládal oveľa ťažšie a ten proces návratu do spoločnosti by trval veľmi dlho. Ale človek sa musí sám vedieť vyrovnať so svojim osudom.
PETER: Čo ti šport ešte dal?
Dal mi určitý rozhľad v živote. Taktiež mentálnu silu. Samozrejme sa veľa cestuje na preteky a tým pádom spoznávam nových ľudí a krajiny. Napriek tomu dosť nerád cestujem. Myslím si, že každý vozičkár to dlhé cestovanie neznáša dobre. Ak by sme sa mohli preniesť v priestore a čase, bolo by to pre nás najjednoduchšie. My si okrem klasických kufrov musíme brať so sebou kufre so športovým náradím, vozík – niektorí športovci majú vozíky na bežný deň a vozík na šport. Taktiež nemáme potrebné financie, aby sme mohli cestu absolvovať v lepšej triede lietadlom, kde sú uličky aj sedadlá širšie a pohodlné. Napriek tomu som vďačný športu za veľa.
VLADO: Peter sa venuje lukostreľbe už jedenásť rokov. Aký je rozdiel medzi Petrom na začiatku a v súčasnosti z tvojho trénerského pohľadu?
Veľmi podstatný rozdiel. Peťo sa menil, dozrieval počas celej doby. Výrazná zmena nastala po úspechu na PH v Riu, kde skončil tretí a priniesol domov bronzovú medailu. Ukázal silnú mentálnu stránku. A to stačilo iba málo a mohol bojovať o zlato. Ale aj taký je šport. Výrazný úspech sa dostal do uší aj verejnosti a médiám. Peťo je prípad športovca, ktorý nemá rád publicitu. On si radšej zatrénuje a poctivo odvedie svoju prácu na strelnici. Ale po Riu už nemal iné východisko, musel zo svojej ulity vyjsť von (úsmev). Mesiac po PH bol v neustálom kolobehu rozhovorov, diskusií a stretnutí. Malo to na neho našťastie dobrý vplyv, lebo dnes už Peťo nemá problém odprezentovať sa. Taktiež je rád keď môže motivovať iných a to plní svoj účel.
VLADO: Povedz nám viac o vašom klube a ambíciách do budúcna...
Náš lukostrelecký klub v Kežmarku oslavuje tento rok svoje 25.výročie. Pred oficiálnym založením sme fungovali už tri roky predtým. Bol som jeho zakladateľom a dodnes hlavným trénerom detí, mládeže aj dospelých. Momentálne som pre slovenský tím para lukostreľby vedúci športu a reprezentačný tréner. V klube máme 62 členov, z toho veľa nadšených detí, 15 dospelých športovcov. V top tíme máme dvoch lukostrelcov, v B-tíme sú štyria. Taktiež máme veľmi nádejné mužstvo v mixtíme s víziou na PH do Tokia 2020 s Dianou Paščenkovou a Mariánom Marečákom. Tohto roku nás v septembri čakajú majstrovstvá sveta v Pekingu, kde by mohol štartovať aj spomínaný mixtím a zaútočiť na medaily.
PETER: Všimlo si tvoje okolie tvoje úspechy, najmä ten paralympijský?
Samozrejme okrem rodiny, priateľov a známych som bol ocenený vo svojej obci Rudňany, aj v Kežmarku, kde sídli náš klub. Ešte má čaká jedno ocenenie za okres Kežmarok a ocenenie najlepšieho lukostrelca Slovenska. Buď to bude moje tretie miesto z paralympiády alebo 17.miesto z olympiády.
PETER: Aká je bezbariérovosť v tvojom okolí?
Našťastie sa viem dostať všade kam chcem ísť, či už do obchodu, na nákupy alebo do banky. Mám bezbariérový byt, taktiež auto prispôsobené na riadenie rukami. Nie som ochrnutý, stratil som ale obe nohy a časť ruky, tým pádom mi vozík pomáha pri bežnom pohybe. Ale ak chcem, dostanem sa všade (úsmev). Som pravidelným návštevníkom športových podujatí alebo koncertov. Koncert svojej obľúbenej kapely Kabát som zatiaľ ešte nikdy nevynechal. Vtedy svoju nevýhodu premieňam na výhodu – dostanem sa čo najbližšie k pódiu a o zážitok je postarané (úsmev).
VLADO: Aký je Peťo mimo športu?
Peťo je príjemný, pohodový chlapík, milujúci hudbu. Je neustále obklopený priateľmi. Taktiež má obrovský prehľad v športe, či už v slovenskom, ale aj v tom zahraničnom. Miluje futbal, aj hokej a veľmi rád chodí pravidelne na športové podujatia. No, ale čo sa hudby a jeho obľúbenej kapely týka – mám niekedy obavy (úsmev). Ak by boli náhodou v rovnakom termíne významné preteky v lukostreľbe a po blízku koncert skupiny Kabát, veruže neviem čo si vyberie. Priznám sa, nie som si istý, či príde na preteky alebo pôjde na koncert (Peťo s úsmevom na perách).
